Stráž ma prosím

Nemôžeš sakra

Bol až nalepený na mne a s hrdosťou vyhlásil. Teda vlastne chcel povedať konečné rozhodnutie tohto celého bojového miesta. Netrpezlivé pohľady, zaseknuté dychy. Oči ,ktoré nemrkli až na jednu posratú streľbu po ktorej sa všetci rozutekali.

,,Ako je to sakra možné !" vykríkol Jeff a všetci sa menili na vlkov len ja Declan , Damir Amy a Wyatt sme tu stáli ako prikovaný a čakali. Mali by sme utiecť ale nás nepohlo.

,,Koho to tu máme." smial sa a ukázal na postavu medzi stromami.

,,Náš mešťan !" vykríkol a premenil sa. Declan sa rozbehol za stojacím Rubenom s pištoľou v ruke a mieril na nás. Declana som musela dobehnúť aj keby to je moja posledná minúta života. Narazila som doňho z celej sily , ktorú som mala aby som ho odrazila od neho. Bolo mi tak ľúto že tu stojí v takom nebezpečenstve. Bolo mi ľúto že som to nepovedala. Kto som . Bolo mi ľúto asi všetkého. Nikdy som nevedela pustiť to čo ma páli. Ani teraz. Ruben strieľal kam sa mu dalo . Mieril na Declana potom na mňa a ja som ho len chránila no on netušil že som to ja. Nepozná ma . Declana sa mi podarilo odstrčiť a ja som sa snažila zabrzdiť no nohy sa mi podlomili v ušiach sa mi ozval praskot a dopadla som na zem. Chrbát ma neskutočne zabolel , trpkosť v ústach a po celom krku. Po celej zemi sa len zaprášilo. Zimomriavky mi behali po celom tele a v hrudi som cítila  chladný náboj v mojom žeravom mäse. Nemala som silu premeniť sa . Zostala som ležať a snažila sa naposledy pozrieť do Rubenovej tváre. Do mojej búducnosti, ktorá sa stala prachom. Všetky spomienky na rodičov a na Rubena. To všetko mi išlo hlavou aj keď som sa snažila postaviť padala som a kňučala. Declan pri Rubenovi nebol počula som Wyatta aj Amy.

,,Nechaj ich !" kričala naňho Amy. Damir pribehol ku mne ako človek , bolo mu jedno či tu je Ruben . Ruben mal po celý čas slzy v očiach. Tak krásne sa mu leskly, že som sa chcela pozrieť bližšie. Damir mi prezeral hruď a Ruben padol rovno pred moju vlčiu tvár.

,,Adah ." pozrel mi do očí a prešiel mi rukou po tvári. Kľačal a slzy sa mu kotúľali ako malému. Horela som šťastím že je pri mne a nevšímala si moju bolesť po celom tele.

,,Tvoje oči , vždy ťa spoznám." oprel si hlavu o moju a vzlykol. Prvý krát som videla muža plakať. Prvý krát som cítila tú naozajstnú túžbu. Nie dočasnú ale takú čo trvá asi večne.

,,Prepáč mi to prosím , ja som nevedel ." hladil ma po krku a stále mal opretú tvár.

,,Pomôžem ti len sa musíš premeniť."

,,Prosím . " prosil a pozrel na moju hruď.

,,Neviem či sa to dá ." jej hlas bol už tichší a slabý . Strácala som jeho tvár. No preňho silu mám. Bola to ešte horšia bolesť , dunelo mi v hlave,musela som zakričať. Asi sa to nedá a zomriem. Moje mäso bolo oťažené . Nešlo to , bolo to ako zdieranie z kože ale vždy som pomyslela na Rubena a silu som mala. No tak. 

Musíš ťahať ďalej )))