Stráž ma prosím

Ste silná ďakujem

,, Prepáč " povedala som potichu a stoličku som dala naspäť . Odchádzala som od stola ale Ruben sa postavil a chytil ma za ruku .Od jeho ruky na mojom zápästí som sa presunula k jeho nevinným očiam .

,, Adah mám hodinu športu a potom ďalšie , ak chceš môžeš prísť a učiť sa so mnou . Normálny ľudia chodia do školy ale ja to mám takto , máme veľa penazí . Z balkóna ma uvidíš . " no a potom ma pustil . Tento život je plný povinností . To bola prvá vec z ktorej som vždy ostala stáť ako prikovaná . Jeho mama odchádzala za prácou a on do školy . Erika im tu upratuje a varí no a ja ? Bleslo mi hlavou jedno slovo . Nepatrím sem . Bola som tu ako zrnko z pola . Ale ak ma to Ruben naučí , v budúcosti by som ho mohla ochraňovať zato , nie ako môjho alfu ale za pomoc . Ale to mu teraz nemôžem povedať pretože moje tajomstvo musí zostať mojím . Zo stola som si zobrala hrozno a to pečivo , ktoré mu tak chutilo a pratala sa do izby . Takže teraz sa učí . Po ceste som stretla Eriku .

,,Koľko sa Ruben učí ?" vedela som že to bude vedieť .

,, Celé doobedie potom sa naje a znova ale niekedy má voľnejšie , vy máte aj nejakú prácu ? "bez otázky ma nenechala a jej príjemný úsmev mi pripomínal mamu . Malé vrásky a pár šedín .

,,Nemám a ani neviem akú prácu by som robila ." uvedomila som si aká som stratená. Zastala pri veľkom kvetináči a chcela ho odtlačiť. Ale ani s ním nepomohla . To ju tu takto nechávajú ?

,,Odstúpte ." podišla som ku kvetináču oprela ruky a šmykom som ho posunula .

,,Ste silná ďakujem ."

,,Toto je vaša práca , starať sa o nich a upratovať dom ? " neviem ale znova som ju rozosmiala .

,,áno , ale nie som nato sama majú tu záhradkára čo sa stará o záhradu a ešte Izabel s ktorou sa striedam na smeny . Mala by prísť za pol hodinku takže sa s ňou uvidíte . " Takže ešte ďalšia zlatá žena . Usmiala som sa nad tým a pozdravila sa s Erikou .

Vyzula som si papuče a hodila som sa na mäkkú posteľ . Jedla som chutné hrozno aj pečivo pri ktorom som si predstavila úsmev Rubena .Dívala som sa na biely strop, nevidela som stromy ani hviezdy. Počula som tvrdý mužský hlas, ktorý sa tiahol z balkóna.

,,Pohyb!!" zvreskol starší pán na dvore. Stál na bledozelenej tráve , ktorá sa tiahla pri vysokých tujách. Farebné kríky a záhon levandúľ. Pôsobilo to nádherne aj s jemnou dúhou , ktorú spôsobila voda nad trávnikmi. Aspoň nebude suchá. Lakeť som mala opretý o hrubý rám balkóna a moje oči padli na krajšiu krásu .Rubenove spotené telo a dych , ktorý mu asi nestačil. Behal skákal popri staršom pánovi, ktorý mu dával povely. Nemal dokonca ani prstene , len čierne kraťasy. Ktoré mu odhaľovali kolená a lýtka. Bolo z neho cítiť že je človek. Keby je ako ja ...asi by som roztrhala v zuboch každú vlčicu . Len tak ako som ho uvidela prvý krát bol pre mňa len obyčajný človek z mesta a ba jeho úsmev sa mi páčil tak že ma vábil a dotiahol ma až sem . Moje líca začali totálne horieť keď mu myklo kútik no a potom sa skoro rozosmial a ja som bola dôvod . Díval sa na mňa ako som si ho prezerala z výšky . Bolo to nepríjemné preto som sa radšej pobrala dovnútra. Hrozne som sa nudila a tak som sa rozhodla pohľadať Eriku. Stála rovno pred mojimi dverami.

,,Oh akurát som vás prišla ohlásiť že už tu nebudem a prídem len na večer . Ak by ste niečo potrebovali keďže to tu nepoznáte bude tu Izabel . " už sa brala na odchod .

,,Ďakujem , dovidenia ." môj plán Erika bol zamietnutý. Našla som cestu k Rubenovi . K záhonu voňavých levandúl. Nad lesmi sa mračilo a ku mne dovial chladný vietor . Dokonca to bolo cítiť aj vo vzduchu .Voda nad trávou zmizla a Ruben si obiekal tričko , pri tom mu pán niečo rozprával.

,,Dnes ešte tri hodiny a potom musím odísť , doberieme to neskôr."

,,Veď sme po predu." hneď ako dopovedal všimli si ma .

,,Adah ?Potrebuješ niečo ?" na jeho tvári ležal neutrálny výraz .Možno celkom zaneprázdnený .

,,Chcela by som sa učiť tiež ." Rubenovi sa zdvihli kútiky.

,,Ak si to zaplatíte môžem učiť aj vás ." usmial sa na mňa starší pán , ktorého Ruben oslovil ako Leo.