Zbierka rýmov

Z výšky kozmu

Viem, je príliš neskoro už dlhú dobu

srdce nad dverami krášli ti bytovú výzdobu

ty sa naň ani nepozrieš aj keď okolo neho chodíš

prechádzaš cez dvere ale slzu neroníš

mne ale chýba, ja ho potrebujem k ďalším krokom

chceš aby som sa pomohol z miesta ale srdce mi nevrátiš

len ho nechávaš sušiť nad dverami alebo si naň zabudla unikajúcim rokom

nie, nevrav že to vyriešíme potom, viem, že mi to na čo myslím neveríš

akoby som bol ten čo vzal niečo čo nebolo jeho

nie, na čakanie už nie je čas, veď pozri ako zomiera v tebe ten smejo

nezáleží už na nás ani mne, ty ho držíš v zajatí

chceš aby som šiel tak prečo ma topíš v objatí??

Vidím svet a zdá sa mi malý

hľadím naň z kozmu a kričím

počujem stále ten deň, pohľad do očí a v tom sme sa len smiali

konečne sme našli tie správne slová a dnes na zemi zas len mlčím

zdá sa mi že som ťa z tej výšky našiel

ty môj krik nepočuješ lebo vidíš úsmev a plachý pohľad

rovnako ako ja nepočujem ten tvoj, ach, ako rýchlo ten rok prešiel

ale vo výške z ktorej mám strach som získal ten správny rozhlad.

Na zemi ktorú sme si zvykli volať našou

vidím smutné tváre aj keď už začína show

keď zhasne slnko, vyjde mesiac

keď tvoríme dym nevidieť cez neho hviezdy

vidieť plačúcich ľudí ktorí sa mal smiať

kiežby sme dostali možnosť vyliečiť rany, kiežby

život nevznikol zo žiadnej veštby

okolo plačúcich ľudí prechádzajú tí, čo stratili odvahu úsmev druhým dať

a ja na to hľadím, hľadím z kozmu

kričím o pomoc, aj keď ma nikto nepočuje

cítim samotu a neutíchajúci hrozbu

z toho čo robíme svetu, ktorý tu bez nás zostane

aj keď ho zničíme, sme to my čo vymrieme

cítim strach a hrozbu

len jedinú prosbu

aj keď ma nikto nepočuje

lebo keď zhasne slnko, vyjdu hviezdy, zmizne svetlo a ukáže sa mesiac

kričím v ničote, prázdnote, a nenájde sa nik kto ma vypočuje.