Zbierka rýmov

Po búrke

Blúdil som v tunely a čakal kým sa konečne pohnem
kedykoľvek márne hľadím na oblohu, vždy som cítil len chlad v tme
stratený vo vlastnej fantázii v ktorej sám seba do chrbta bodnem
vravel som si, hej!! Toto miesto sa nepodobá na miesto v tom sne.
Blúdil som na kopci stratený v snežnej búrke
kopec bol pokrytý stromami a pestrými farbami na zelenej tráve
kedykoľvek šťastie prechádza okolo moje oko žmurkne
to slnko vyhaslo a nastalo sneženie keď som sa stratil práve
z hustého lesa vyšiel starý muž čo sa stratil v reflektoroch vo vlastnej sláve
zeleň zapadá bielou a pod mrazom pomaly vymiera
muž mi vraví, že tá búrka skončí až keď ju ukončím
na šťastie pre človeka neexistuje správna miera
uvedom si že šťastie nepríde oknom, povedal a zasmial sa obočím
nepríde za tebou lebo ono len čaká, nesprávaj sa k druhým ako zviera!!
Zvýšil hlas a povedal, kto sa správa ako zviera, prichádza o bolesť čo znamená byť človekom
prichádza o svoje šťastie ako i o mladosť čo rokmi stráca
keď neotvoríš oči slnko na ktoré čakáš, svetlo čo ťa vyvedie z tmy nenájdeš v nikom
nerob rovnakú chybu, môj čas na zmenu vypršal, povedal, že už roky v tom lese osamote svoj dlh spláca.

Vyviedol ma z búrky a on sám tam zostal
srdce môže plakať rovnako intenzívne ako,
ako by zomieralo uprostred úsmevu, a ja som na ten okamih zastal
z nikoho sa nestane lepší človek keď len nahodí nové sako
z nikoho sa nestane lepší človek keď nenaberie odvahu hľadať kde sa tá chyba stala
zostal som stáť a čakať na východ slnka tak, ako to povedal starý pán
zasyčalo nebo ktoré som cítil nad hlavou, zatriaslo so mnou akoby sa aj duša nového svetla bála
konečne nie tunel, tma ani chlad, vystúpil som na novú pôdu ale s kopou starých rán.

Uprostred tej bitky stratila sa nádej... I sny som musel niekde hľadať
znovu som stratený, ten pocit poznám, stratený v mestskom dave
nikdy som sa necítil tak sám, chýba mi starý pán, on by mi nedovolil tak hlboko padať
prišiel si až sem, ak sa vzdáš nezaslúžiš si túto šancu, zrazu som počul starčekov hlas vo svojej hlave.
Bežal som mesiace ktoré začali tvoriť roky a nakoniec nedospejem do cieľa??
Aj keby mám prísť posledný, špinavý a ranený, tento boj nevzdám
neodkladajme slová na neskôr lebo úprimné, koľkí si pamätajú všetky myšlienky čo vznikli včera??
nezostanem stáť ako víťaz po každom boji ale aspoň ten svoj vyhrám.

A zrazu je tu nový začiatok, zase,
viera v šťastie sa stala mojim druhom
cítil som pokoj v jeho hlase,
niekedy mám strach že mi srdce zapadne prachom
tá búrka už skončila a z vetra ktorý cítim na tvári počujem,
počuť hlasy ktoré volajú aby som pozrel na oblohu
cítim slnko a na jeho svetlo ktoré tvorí deň s radosťou sledujem
neverím v Boha akého ho vidí každý, ale ak existuje, tak by som mal za nový deň poďakovať Bohu
hľadím na oblohu a počujem vtáčí spev
hľadím na smútok i šťastie každý deň a čo som ja že neverím??
Môžu pod nohami vykopať dieru ale ja vstanem ako som už vstal a moja jediná odpoveď bude úsmev.