Zbierka rýmov

Spoločný červený koberec

Ako odpovieš svojim deťom,
keď sa ťa spýtajú Kam zmizli ryby, aké boli lesy a ako vyzerala obloha
ničíme čo sme nepostavili vlastnými rukami tak aká móda letí svetom??
akoby sme zabudli dýchať a čo je vôkol milovať, veď stačí málo preboha
odvaha je priznať si chyby ale len silný človek má odvahu s nimi bojovať
to čo príde po nás je nám tabu
ak chceme naplno žiť je čas sa učiť odznova milovať
necítime našu krehkosť až kým nohy neoziabu
namiesto kopania do stoličky čo nás drží nad zemou nebáť sa pomoc privolať.

Naučme sa znovu odpovedať sami
mení sa javisko ako ho menia herci len škoda že my sme tí herci
ako pozrieť do detských očí keď sa sklamane pýtajú oci, mami??
máme možnosť kráčať po vlastnom červenom koberci
čas pozrieť na vek našich lesov a riek, čo myslíš ako dlho tu budeš ty??
žiješ len raz a nebudeš iný, si tu teraz tak nechci byť iná
už nevieme komu vlastne veriť ani rozoznať pravdu, ale nelám nad sebou prúty
zničíme túto a nájdeme ďalšiu?? Veď zničíme aj tú... táto planéta je jediná.

Tak kam to všetko smeruje??
ciest je niekoľko ale len zopár je správnych
Kam zmizla ľudskosť a kto komu čo daruje??
to zrejme zomrelo v časoch dávnych
nič nie je večne a my tiež nie
sme jedno stádo čo nedrží spolu
na záver mám jedno na pohľad nemožné pranie
žijeme na rovnakom koberci tak žime spolu, lebo nás pýcha stiahne dolu.