Element

Chapter 7.

„Čo sa stalo?” Nechápavo som zažmúrila a snažila sa naňho zaostriť. „Zobudil som ťa?” Znel chrapľavo a hlas sa mu triasol. Nemala som zatiaľ možnosť vidieť ho takto. Ukazoval svoju slabosť a strach sa mu odrážal v očiach ešte hodnú chvíľu, aj keď sa úplne prebral.

„Zobudilo by to aj medveďa, čudujem sa, že tu ešte Isaac nie je.” Zamumlala som si pre seba.

„Si v poriadku?” Zaujímala som sa a stále kontrolovala pohľadom jeho aj okolie. „Mal som... Nočnú moru.” Videla som, ako ťažko priznáva, že má nejakú slabosť.

Prvýkrát som ho videla zraniteľného. So strapatými kučerami a vystrašenými očami vyzeral ako malý chlapec. Po tom pohľade som prehĺtla všetky ostré poznámky, ktoré som na jeho účet chcela pôvodne hodiť, za to, že ma zobudil.

„Môžem spraviť niečo, aby si na mňa prestal takto pozerať?” Opýtala som sa, keď mi to začínalo byť nepríjemné. „Asi nie... Ja.. Neviem.” Zmätene odvrátil zrak.

„Hej, je to okej mať nočnú moru alebo ukázať slabosť. Musíme si dôverovať, ak chceme prežiť a toto k dôvere patrí.” Sadla som si na posteľ a on na mňa znovu pozrel. Cítila som sa, akoby som sa rozprávala s dieťaťom a nie o dve hlavy vyšším chlapom, ktorý by ma mihnutím oka dokázal zabiť.

„Môžeš... Môžeš si ľahnúť ku mne?” Takmer nečujne ma poprosil. Bez váhania som vkĺzla pod perinu a ostala prekvapená, ako teplo pod ňou bolo.

„Chceš sa o tom rozprávať?” Spýtala som sa opatrne a on zo seba vydal zronený povzdych.

„Nebola to nočná mora, ale spomienka... Tá, ktorá ma prenasleduje posledných 200 rokov.” Znel zničene. Nedokázala som si predstaviť, čo také hrozné sa muselo stať, že to dokázalo položiť tak silného človeka, akým bol Jotham.

„Môžem ťa objať?” Opýtal sa po chvíli. „Nejde o nič, patríš predsa k Haydenovi, len... Nechcem dnes zaspávať sám.” Priznal sa, keď som mu neodpovedala.

Váhavo som dvihla ruku a obtočila ju okolo jeho chrbta. „Nečakal som, že mi to dovolíš.” Zašepkal nad mojou hlavou, keď okolo mňa obmotal obe ruky a uväznil ma tak v pevnom objatí. Známe chvenie, ktoré som mala od jeho prvého dotyku sa touto chvíľou ešte zosilnilo.

„Bola tá nočná mora o nej? O princeznej?” Tancovala som na tenkom ľade, ale tak pri najhoršom skončím nazad na kresle.

„To ťa nemusí... Vlastne hej, bola, bola o mojej úžasnej malej princeznej.” Povzdychol si Jotham a stisol ma silnejšie.

„Pripomínaš mi ju, tiež si nedala povedať, bola oheň a tornádo zároveň.” Cítila som jednu ruku, ako sa mi zaískala do vlasov. „Aký mala element? Jej, ani ten tvoj mi nik nechcel povedať.” Opýtala som sa, nadšená z toho, že mi o nej rozpráva, hoc mi to Finn v Johanninej spomienke prezradil.

„Ovládame všetky štyri elementy, osobne mám najradšej oheň a vodu. Dorothea, mimochodom nenávidela, keď som ju volal celým menom, najviac používala oheň a vzduch, no vedel som, že mala špecifický vzťah k zemi.” Rozprával o nej s ťažkostou, no nemohla som si nevšimnúť lásku, ktorú ku nej choval.

„Miloval si ju?” Zaujímala som sa skúmajúc jeho tvár.

Nemala som možnosť dostať sa k nemu takto blízko a až teraz som si všimla, akú krásnu tvár mal. Dokonca jeho bledú pleť zdobili drobné pehy, ktoré ho robili ešte krajším. Jeho modré oči sa pozreli do mojich.

„Miloval som ju viac než svoj život a vždy budem, dievčatko.” Obmotal si moju kučeru okolo prsta a následne mi ju zastrčil za ucho.

„Mali by sme spať.” Zamrkal po chvíli, čo sme si len pozerali do očí, ľahol si na chrbát a stiahol ma na jeho hruď.

„Ak by ti to bolo nepohodlné, len ma kopni alebo niečo.” Začal mi bruškami prstov prechádzať po chrbte, na čo som takmer zapriadla a on sa zasmial.

„Dobrú noc, Jotham a ďakujem za všetko.” Obmotala som jednu ruku okolo jeho pása a uložila sa na jeho hrudi.

„Neďakuj dievčatko, to ja by som mal.” Bolo posledné, čo som počula.

Prebudila som sa v Jothamovom objatí. Chvíľu som pozorovala, ako sa mu nekľudne trepú viečka a uvažovala nad tým, aké šťastie mám. „Milujem ťa, ale nemusíš po mne čumieť.” Zamrmlal chrapľavo a otvoril oči.
„Prepáč, ale to sa nedá.” Začervenala som sa.
„Princezná, máte snáď nejakú výchovu.” Doberal si ma. „Áno, pane, preto tu ležím takmer nahá v objatí človeka, ktorý sa v noci vkradol do mojej komnaty.” Rýpla som si doňho, na čo on vyplazol jazyk a pritiahol si ma ešte bližšie k sebe.
„Ty máš jedno šťastie, že ťa tak zbožňujem.” Zamumlal mi do vlasov. „Platí to aj opačne, anjel, ale teraz by si ma už mohol pustiť, lebo moja ľudská stránka potrebuje na záchod.” Zasmiala som sa a odstrčila ho. Spravila som si hygienu a obliekla jednoduchú čiernu tuniku spolu s jazdeckými nohavicami.
Jotham oblečený podobne ako ja, nehľadiac na čierne tričko, ktoré určite nepochádzalo z našej doby ma už čakal pri dverách.
„Štveš ma s tými modernými vecami, ja viem, že ti tvoj strýko posiela všetko z budúcnosti, no aspoň trochu by si mohol ostať v 19.tom storočí.” Zatiahla som ho za hebkú látku a on zavrčal pri zmienke jeho rodiny.
„Ale keď si v ňom spala tak ti to vôbec neprekážalo.” Podpichol ma a zišli sme dole.
„Všetko najlepšie Jotham!” Vykríklo celé osadenstvo kuchyne.
Darya sa držala za ruku s Finnom a Tierra s Ariou po nás veľavýznamne pomrkávali.
S Daryou sme dlho chystali oslavu, nielen Jothamových narodenín, ale aj pre nás všetkých. Boli sme totiž narodení v rovnaký deň, s rozdielom sto rokov samozrejme.
Jotham mal však prednosť, keďže bol najstarším z nás. A hlavne by nám oslavu zatrhol, preto o nej nevedel. „Mali by sme radšej riešiť, ako nájdeme novonarodeného.” Zamumlal môj drahý otrávene, keď som ho postavila pred tortu s množstvom sviečok.
„Ale všetci naraz.” Prikázal, keď sa nadychoval sfuknut ich a my sme ho poslúchli. Postupne sme si rozdali darčeky, až prišiel rad na ten môj Jothamovi.
„Nemysli si, že som o tom nevedel a to tričko s vlkmi, čo si mi zohnala je krásne, Dorothea.” Šepol rovno pri mojom uchu a prilepil svoje pery na tie moje.

Zobudil ma rachot z vedľajšej miestnosti, na ktorý sa trhol aj Jotham. Uvedomil si, čo sa v noci udialo a okamžite ma pustil.

Svetlo prenikalo do hosťovskej izby a z bytu sa ozvali zvuky boja. V sekunde na seba natiahol nohavice a siahol po dýke. Ja som sa ešte spamätávala zo sna.

Hrabla som do vaku, vzala jednu z Jothamových dýk, ktoré sa tam váľali a nasledovala ho do obývačky.

Joth už bojoval so zvláštnymi chlapmi. Neboli to démoni, no boli nezvyčajne bledí a pokrytí tenkými tetovaniami. Oblečení boli v tunikách prírodných farieb a v dlhých vlasoch mali zapletené kvety. Bojovali mečmi, ktoré som videla používať Dannyho s Jimmym v našom dome.

Jotham vyzeral, že proti piatim chlapom nemá šancu, no oni zmizli, až na jednoho, ktorého Joth prirazil na stenu a priložil mu dýku ku krku.

„Tak kde je?” Zavrčal zlovestne a oči mu hnevom stmavli. „Chcela ho královná, my sme ho len mali dopraviť do Faeru.” Vystrašene zamumlal čiernovlasý chalan.

„Tak tam dopravíš aj nás, inak.” Jotham mu pichol hrotom dýky do krku a von sa vyvalila nazelenalá krv.

„Hanna, nenechaj ho ublížiť mi.” Zaprosíkal faerský rytier a nabral na seba podobu môjho bratranca Dannyho.

„Jotham, nechaj ho, neubližuj mu.” Siahla som po jeho ruke a odtiahla dýku od Dannyho krku. „Určite nás tam odvedie, je tak?” Pozrela som na môjho milovaného bratranca, ktorý sa  vrátil do svojej skutočnej podoby.

Jotham ho s povzdychom pustil a obrátil sa na mňa, či to myslím vážne.

„Prepáč mi to, Hann, mám rozkazy.” Šepol Danny a zrazu sa vyparil.

Začína to tu byť awkward... X.