Element

Chapter 11.

Vzal ma okamžite do náručia a usadil ma. Začal sa so mnou hojdať zo strany na stranu.

„Hann, pozri na mňa, si v poriadku." Šepkal, pevne objímajúc moje roztrasené telo. Ani som si neuvedomila, že vzlykám. Bolo to desivé. O to desivejšie bolo, že to bola Jothamova spomienka. A absolútne som nerozumela tomu, ako je možné, že sa mi prejavila schopnosť aj bez mojej mágie.

„Prepáč." Zašepkala som a obmotala moje ruky okolo jeho trupu.
„Shhh. Za čo sa mi ospravedlňuješ, dievčatko?" Dvihol ma za bradu a donútil ma tak pozrieť sa do jeho očí.

„Za to, čo si videl, keď tu boli dušičky." Potiahla som nosom a jeho pohľad zjemnel.

„Och, takže to si videla? To nič, zachránila si ma. Nebyť teba, asi by som sa zbláznil." Priznal sa, keď si začal zamyslene natáčať jednu moju kučeru na prst.

„Všetko bude v poriadku, Hann, zistíme, ako ovládať tvoje sny." Sľúbil mi po chvíli a dvihol sa na nohy.

„Mali by sme ísť, kým draky ešte spia." Pozrel na oblohu. Pomaly sa na ňu predieralo slnko a ja som zbalila deku. Prezliekla som si prepotené Nathanielovo tričko za svoje a schmatla ruksak. Šetrne som sa napila vody a vyšla von z jaskyne.

Horu sme obchádzali po ľavej strane a Jotham vyzeral byť, aj cez nočné prerušenie, spokojný a oddýchnutý. Dokonca si pískal a cestou trhal lístky mäty, ktoré si vkladal do úst.

„Daj si, zaženú smäd." Ponúkol mi a ja som sa pousmiala. Keď sa nemračil, vyzeral mladšie. Ako bezstarostný chalan, ktorý sa prechádza peknou krajinou. Želala som si, aby takto vyzeral stále.

„Prečo si zastal?" Nechápala som, keď som narazila do jeho chrbta.

„Pšššt, teraz musíme byť opatrní." Zašepkal a pozrel smerom k hore, ktorú sme už pomaly, ale isto míňali. Bolo od nej počuť ťažké vzdychy a tuším som tam niečo zahliadla. To je, kurňa, chvost?

Šupinatá masa sa hojdala po okraji podobnej terasy, aká bola pred jaskyňou.

„Pomaly poď za mnou a hlavne potichu." Šepol mi, keď sa začal posúvať smerom od hory k ďalšiemu lesu.

Tento les bol menej hustý, no bolo v ňom veľa ovocných stromov a kvetov. V diaľke som zahliadla obydlia, všetky farebne vymaľované. Na chvíľu som sa zastavila a len obdivovala tú krásu.

„Hanna." Obzrel sa po mne Jotham. „Nehýb sa." Okamžite zaspätkoval a siahol po dýke. Nechápavo som naňho pozrela a on kývol hlavou za mňa.

Otočila som sa a až vtedy započula pohyb za mnou. Čakala som najhoršie, no keď som sa otočila, za mnou stál dráčik. Dosahoval mi ledva po prsia, fialové šupiny mu pokrývali celé telo a valil na mňa veľké modré oči. Chvíľu sme stáli oproti sebe bez pohybu, až kým neurobil dva kroky a hlavou nešťuchol do môjho stehna. Pripomínal mi zatúlané šteniatko.

„Toho sme sa akože báli?" Pozrela som sa na Jothama, ktorý už stál nazad pri mne.

„To je mláďa, môže mať tak dva mesiace, zjavne sa mu páčiš." Zhodnotil, keď mi drak dovolil sa ho dotknúť na hlave.

„Nie je nebezpečný, ale mali by sme sa pohnúť než sa tu objaví-" Nedopovedal, pretože od hory zaznel zronený krik.

„Ranná rozcvička, bež!" Zvolal Jotham a rozbehol sa k lesu.

Okamžite som ho nasledovala, na čo sa k nám dráčik pridal. Chvíľu cupkal popri mne, ale prestal mi stíhať, zjavne ho rozrušil krik.

Boli sme už na kraji lesa, keď som zacítila, ako sa dvihol vietor. Na sekundu som nahliadla ponad plece a zbadala obrovského modrofialového draka, ako máva krídlami tesne nad zemou. V pazúroch držal toho malého dráčika a zazeral na nás. Akýsi pud vo mne sa chcel rozbehnúť a zachrániť malého draka, no Jotham ma schytil za ruku a utekal ďalej.