Element

Chapter 1.

Utekala som tmavým lesom. Nemala som poňatia, čo ma prenasleduje, ale muselo to byť hrozné, pretože strach, ktorý som obyčajne nepociťovala mnou tentokrát koloval naplno. Nemala som odvahu sa ani obzrieť ponad rameno. Vedela som, že tam je a že je pripravený ma zabiť.
Už som bola takmer v cieli svojej cesty, predo mnou sa črtal malý domček, keď tu, to voľačo za mnou zvriesklo a vrhlo sa na mňa. Cítila som, ako mi ostré pazúre prebodli pľúca a srdce. Posledné, čo som videla, boli modré oči chalana, ktorý neúprosne zabil obludu za mnou.

Trhla som sa, až som takmer spadla z postele. Okamžite som si chytila hruď. Ani stopa po škrabancoch a ja som si až teraz uvedomila, že to bol len zlý sen. Emócie, ktoré som pociťovala však vo mne ostali. Bola som vystrašená, otrasená a nevedela som ukľudniť svoj rostrasený dych.

„Hanna, už si hore?” Vošla mi do izby ustarostená mama. Čierne vlasy jej lietali okolo hlavy a pravdepodobne len odbehla od varenia. „Áno, čo sa deje?” Snažila som sa znieť normálne.

„Kričala si, mala si nočnú moru, ale nemohla som pribehnúť skôr, prepáč.” Sadla si na moju posteľ a pohladila ma po vlasoch.

„To nič, mami, už som v poriadku.” Jej dotyk ma ukľudnil. Konečne som sa mohla pokojne nadýchnuť a strach zmizol.

„Mami, voľačo dole horí.” Zvrieskla moja sestra z chodby a mama si až teraz uvedomila, čo robila doteraz.

„Bože, raňajky.” Zvýskla a už sa hnala do kuchyne. Rozosmiala som sa nad jej pojašenosťou, nočná mora dávno zabudnutá.

„Čo podpálila tentokrát?” Zasmiala som sa, keď som míňala Bellu na ceste do kúpeľne. „Myslím, že to mali byť lievance.” Moja staršia sestra pretočila modrými očami, zatiaľ čo si zväzovala čierne vlasy do vrkoča.

Vošla som do kúpeľne a znovu sa začudovala tomu, ako do tejto rodiny nezapadám.
Moje neposedné ryšavé brčkavé vlasy boli rozcuchané a zelené oči sa zatvárali únavou.

Vydrhla som si tvár hubkou a vyčistila zuby. Znovu som zaliezla do malej izby a obliekla si rifle spolu s károvanou košeľou.

„Mala by si sa dnes lepšie obliecť.” Premerala si ma mama, kým mi naberala pripečené lievance a ja som nechápavo nakrčila obočie.

Obdivovala som, ako dokázala tak skoro ráno-no skoro ako skoro- byť hore a ešte riešiť moje oblečenie.

„Mami, moja malá sestrička zjavne zabudla na vlastné narodeniny, dajte mi chvíľku.” Isabella ma chytila za ruku a odtiahla nazad do mojej izby.

„Tu máš darček, krpaňa.” Na posteli bola krabica, ktorá obsahovala zelené áčkové šaty po kolená a čierne lodičky. „Bells, nemusela si.” Objala som ju.

„Ale musela a ver mi, nájsť šaty k tvojej hlave bolo ťažké.” Pár kaderí mi zastrkla za ucho. „Stále nechápem, čo z toho robíte takú vedu.” Zamumlala som, zatiaľ čo som na seba navliekla šaty.

„Máš osemnásť, sestrička, všetko sa zmení.” Usmiala sa, akoby to bola nejaká veľká zmena. Ak teda nerátam, že po dvoch rokoch sa zíde celá rodina, ako už býva zvykom. Tento rok však prvýkrát kvôli mne.
Nadšenie zo mňa priam sršalo.

Rodina síce bola fajn, no cítila som sa, akoby som tam nepatrila. Jediný človek, s ktorým som sa dokázala normálne zabaviť bola práve Isabella, tá však väčšinou mala iné starosti než mňa.

„Ešte makeup a o druhej prídu prví hostia.” Ozrejmila mi sestra a usadila ma vo svojej izbe, kde sa pustila do roboty. Ako som mohla zabudnúť na vlastné narodeniny?