Element

Prolog

Stála som pred zrkadlom a obzerala si, čo so mnou služobné porobili. Tvár mi zahaľovala maska z jemných zlatých ornamentov. Červené šaty s korzetom a veľkou spodničkou, ktoré mi dodali ženské krivky sa rozprestierali po zem. Vlasy farby číreho zlata som mala zopnuté do zložitého účesu. Jediné, čo som na sebe spoznávala boli modré oči, ktoré boli mdlé.

Nechcela som na žiaden ples, i keď bol na moju počesť. Od rána som mala v kostiach zlé tušenie. Neistotu pocítil aj človek, ktorý vstúpil do mojej komnaty. Sviečky okolo zrkadla zhasli a stiekli po nich kvapky vody. Braček.

„Finn?" Oslovila som ho, aj keď som vedela, že len on má tú schopnosť. „Johanna, znovu budeme meškať." Nadhodil úštipačným tónom, ktorý v sebe však skrýval pobavenie.

Chcelo sa mu tam ísť asi tak, ako mne, ale on bol ten zodpovedný, tak to nemohol dať veľmi najavo. Ja som na druhú stranu bola víchor, neskrotná a vždy porušujúca pravidlá. Preto som nechápala, že moji drahí rodičia mi vystrojili ples.

„Nemôžeš spraviť nejaké krupobitie? Snehovú búrku? Hocičo?" Zaprosila som, keď sme spoločne vychádzali na chodbu. Môj o dva roky starší brat ovládal vodu, v hocijakej podobe a hocikedy sa mu zachcelo.

„Sneh uprostred leta? To by mi len tak neprešlo." Zasmial sa na mne a ponúkol mi rameno.

Až teraz som mala možnosť prezrieť si ho. Oblečený bol v modrej farbe, kontrastoval tak so mnou, akoby bol môj proťajšok. Svetlé blond vlasy mal zopnuté v cope a na tvári striebornú masku. Princ a princezná. Jediní následníci trónu, obaja už dospelí, avšak nepripravení prevziať moc.

Žili sme spoločne v kráľovstve ďaleko od ostatných, v krajine, kde sa ľudia nebáli byť takí, akí sú.

Môj dokonalý sluch zachytil zvonivý smiech faerov z izby, okolo ktorej sme prechádzali. Každý bol niečím výnimočný, každý tu našiel útočisko.

Naša rodina bola vybraná spomedzi všetkých, aby vládla už dávno pred rokmi. Každý, kto ušiel zo sveta ľudí bol výnimočný.

Až na mňa. Bola som takmer obyčajná a preto som tu nikdy nezapadala. Jedinou mojou zvláštnosťou boli perfektné zmysly a obratnosť.

Môj brat bol skutočne opak mňa.
Bol milý, ochotný a navyše mal schopnosť, ktorá sa objaví vraj len raz za sto rokov. Nikdy som však naňho nedokázala žiarliť, bol mojou oporou a milovala som ho viac, než samú seba. Vždy ma podržal v najhoršom a drží ma aj teraz.

Vošli sme do sály plnej ľudí v maskách. Nikto si nás nejak extra nevšímal, celý ples bol v tejto tichej anonymite, to bola moja jediná podmienka.

Žalúdok sa mi zovrel, keď som pozrela na matku, sediacu na tróne. Pokorne sme prešli k obom rodičom a skolnili hlavy. „Vďaka, Finn, môžeš ísť." Otec ho poslal preč. „Matka. Otec." Oslovila som ich slušne, i keď so značnou nechuťou. Chceli ma vidieť ešte predtým, než ma pustia "zabávať sa".

„Johanna, dnešok je tvojim dňom. Máš osemnásť a to znamená, že buď sa do polnoci prejaví tvoja výnimočnosť alebo poputuješ do sveta ľudí." Oznámila mi matka chladne. Miluj blížneho svojho ako seba samého. Tak ma to učila, keď som bola malá. Vtedy ešte verila, že objaví moju jedinečnosť. Zjavne je tá doba nenávratne preč.

„Nemôžete ma poslať preč, som vaša dcéra a mám rovnaký nárok na trón ako Finn." Napriamila som sa.

„Poznáš pravidlá, ohrozila by si nás. Neviem, kde sa pred osemnástimi rokmi stala chyba, mala si byť najvýnimočnejšia z výnimočných a pri tom si nikto. Ak nemáš nič v rukáve, na úsvite opustíš palác aj kráľovstvo." Predniesol otec vznešene a prepustil ma. Ako sa mám zabávať svoj posledný večer na zámku? Ako mám opustiť svojho brata?