Element

Chapter 10.

Jotham znel, akoby ho niečo trhalo zaživa a ja som bola okamžite na nohách. Kvílil ako ranené zviera a ja som sa ho pohľadom snažila nájsť. Sedel v úplnom kúte jaskyne stočený do kĺbka a vrieskal.

„Prestaňte! Ja už to ďalej nezvládnem.... Ja nemôžem." Opakoval stále, keď som k nemu pribehla.

„Choď preč, prízrak." Snažil sa ma odsotiť, keď som si pred neho kľakla a chytila ruky, ktorými si zakrýval uši.

„Jotham, to som ja, čo sa deje?" Šepkala som upokojujúco, kým on zomkol viečka spod ktorých unikali slzy.

„Si len prízrak, som tu sám s nimi a oni tak kričia... Tak veľmi kričia..." Jeho krik prešiel do šepotu.

„Nie, Joth, som skutočná, musíš mi povedať, čo sa deje." Chytila som ho a aj cez to, že sa snažil odtiahnuť som si ho privinula.

„Dušičky, kvília, kričia, sú tu a ja ich už nemôžem počúvať." Plakal a ja som sa ho snažila utíšiť. Nevidela ani nepočula som nič zvláštne. Mal halucinácie?
„Jotham, musíme vyjsť von, poď." Napadlo mi jediné riešenie a snažila som sa ho vytiahnuť na nohy.

„Prízrak, len ma zhodíš dole do jazierka." Odsotil ma, keď som ho konečne dvihla.

„Jotham, máš halucinácie, uvedom sa, nikdy by som ti vedome neublížila." Znovu som chytila jeho ruku a vytiahla ho von z jaskyne.

Až keď sme boli na terase pozrel na mňa tými veľkými vystrašenými očami a začal sa upokojovať.

„Nie si prízrak." Zašepkal zmätene a objal ma. „To teda nie som." Úľavne som si vydýchla a objala ho nazad.

„Prepáč, prepadli ma, keď už som zaspával." Zamumlal, keď sa ako tak vrátil k sebe a sadol si na okraj kamennej terasy.

„Čo to vlastne bolo?" Nechápavo som nakrčila obočie.

„Dušičky, sú to drobné prízraky, ktoré sa zjavujú od polnoci do jednej rána. Sú to vlastne duše mŕtvych víl, ale aj Faerských detí, či mladých Faeriek. Kvília, prosia ťa o záchranu a ukazujú ti hrozné prízraky. Nedokázal som obrániť svoju myseľ, prepáč. Vlastne by som ti mal asi poďakovať, že si ma vytiahla von, inak by som sa tam zbláznil." Otočil hlavu smerom k jaskyni, zjavne ich ešte stále počul kvíliť.

„Prečo som ich nepočula ani nevidela?" Nechápala som. „Pretože si príliš čistá, Hann." Odpovedal vyhýbavo. Veď aj on bol potomok anjelov, tiež bol čistý, nehľadiac na to, koľko tieňov zabil.

„Zabil som aj víly, preto boli na mňa tvrdší než na hocikoho. Nemaj o mne skreslené ideály, Hanna, som netvor a tie jazvy, ktoré si videla v mojej izbe mi to len budú pripomínať." Znovu zistil, čo si myslím aj bez svojich schopností.

„Ako môžeš takto rozprávať?" Posunula som sa bližšie k nemu a oprela sa hlavou o jeho ruku.

„Chodím po tomto svete už tisíc rokov, zažil som všetko, od hladu, cez choroby až po vojnu. Videl som každého tvora na svete, videl som anjela aj jej dieťa umierať mi v náručí. Zabil som toľko démonov, že si to nevieš predstaviť. Zabil som aj víly, aj mágov, Faerov, Lovcov, ľudí... Vraždil som veľa, až kým neprišla Darya, moja malá sestrička ma vytiahla z tej temnoty. Spoločne sme sa naučili ovládať našu silu, čítali pramene, proroctvá a zisťovali, načo vlastne chodíme po tejto zemi. Postupne sme nachádzali výnimočných, ktorí zastupujú elementy a učili ich." Odmlčal sa a pozrel na mňa.

„Potom do môjho života vstúpila Dorotheos, ona bola taká čistá ako ty. Už od prvého momentu, keď som ju držal ako bábätko som to cítil. Bažil som po nej, no dostal som ju až o niekoľko dlhých rokov. Tak veľmi som Finnovi vyčítal, že nás zradil, aj keď pod vplyvom kúzla. Nedokázal som mu to odpustiť tak ľahko, ako Darya. Až princezná ma znovu naučila citom, tým najsilnejším, aké som za svoj život zažil. A potom zomrela..." Odmlčal sa, keď som šokovane vydýchla.