StepBrother

27

Po toľkých dňoch zo mňa ten strach opadol. O Tannera som sa už toľko nebála, keď som vedela, že bude v poriadku. Z myšlienok ma vytrhol až moment, keď sme zastavili pred skladom gangu, ktorý napadol Tannera a náš dom. Spojili sme s chalanmi sily a pripravili sme plán na pomstu. S dievčatami sme išli spredu a chalani zozadu. Boli sme dobre ozbrojení a ja som bola nabudená obrovským hnevom. Vošli sme dnu cez predné dvere a pomaly sme kontrolovali miestnosti, pokým sme neprišli k hlavnej. Vyzeralo to tak, že tam mali poradu. Sedem chlapov sedelo okolo okrúhleho stola a každý z nich mal dvoch ochrankárov. O niečom sa náruživo bavili. Keď sme uvideli, že na druhej strane už sú chalani, dali sme si signál a vpadli sme dnu. Začali sme strieľať a pri stole nastal chaos. Vedela som kto je hlavou toho gangu. Dario ho vyhľadal. Volal sa Paul Suelon. Ja som si to mierila rovno k nemu, kým ostatní bojovali a zabíjali zvyšných chlapov z gangu. 

,,Hmm princeznička prišla. Očakával som tvoj príchod. Tak čo, počul som, že Tanner prežil. Neboj sa niekto ho aj tak raz zabije. Všetci idú proti nemu. Nebol to len môj gang, je to celá sieť, ktorú neobjavíte.  Každú jednu sekundu vás bude niekto sledovať a celý život vás to bude desiť. Stále sa budeš otáčať cez plece a mať strach, či jeho alebo niekoho z vašich blízkych niekto nezabije. Nemusíš sa namáhať, spravím to sám, lebo nemám čo viac stratiť. Prajem krásny život plný strachu Ava Kenth." chlap predo mnou skončil svoj monológ a ja som nestihla nijako zareagovať. Hlaveň strelnej zbrane si priložil k spánku a vystrelil. Na tvári sa mi ocitlo množstvo kvapiek krvi a ja som ostala v šoku stáť na mieste, kým som sledovala ako telo predo mnou padá na zem. 

Všetky výstrely v sklade utíchli a ja som sa otočila k ostatným s kamennou tvárou. 

,,Ideme." bolo jediné čo som povedala a všetci sme odišli. Dievčatá vedeli, že teraz nie je ten pravý čas pýtať sa ma na niečo, tak to iba pošepkali chalanom a odišli sme z toho odporného skladu. Po celú cestu domov som len ticho sedela na mieste spolujazdca a hľadela neprítomne von z okna. Tori zastavila pred mojim domom a ja som vystúpila. Prešla som k šoférovej strane a Tori stiahla okienko. 

,,Zmyjem toto všetko zo seba a o hodinu pôjdeme do nemocnice?" opýtala som sa a oni prikývli. 

,,Tak vás za hodinu vyzdvihnem. Ahojte." vyhlásila som a hneď som sa otočila smerom k domu. Za sebou som len počula jednohlasné ahoj a zvuk motora odchádzajúceho auta. Otvorila som dvere na dome a vošla som dnu. Bolo už pol 4 nad ránom takže mama s Kayleom už určite spia. Vyzula som sa a vyšla som si to po schodoch do mojej izby. Zamkla som za sebou a prešla som do kúpeľne. Otočila som kohútik na vani a začala do nej tiecť teplá voda. Pomaly som sa vyzliekla donaha a vstúpila som do vane. Voda bola príjemná a ja som potrebovala všetko poriadne vstrebať. Jeho slová, to ako sa predo mnou bezmyšlienkovite zabil mi jednoducho naháňalo strach a pocit úzkosti. Cítila som ako mi horúce slzy začali tiecť po tvári a celá som sa začala klepať. Sedela som v klbku vo vode, ale keď som to nemohla zastaviť, ľahla som si a ponorila som sa do vody. Zadržala som dych a iba som ležala pod vodou. Pred očami som stále mala obraz toho chlapa a všetko sa dialo znova znova. Rozprával všetko s takým kľudom a so všetkým bol zmierený. Tak ľahko mi vložil do hlavy všetky jeho slová, ktorá ma teraz desia. Zrazu zaznel výstrel a ja som sa rýchlo vo vode posadila. Rukami som stisla okraje vane a zhlboka som dýchala. 

Trvalo mi niekoľko minút pokiaľ som sa upokojila. Osprchovala som sa a umyla som si vlasy. Vyšla som z vane a zabalila som sa do uteráka. Rukou som pretrela hmlu, ktorá sa vytvorila na zrkadle a uvidela som tam svoj obraz. Rukami som sa zaprela do umývadla a snažila som sa zahnať tie odporné myšlienky. Rozčesala som si mokré vlasy a nechala ich padnúť na ramena. Prešla som z kúpeľne do izby a otvorila som skriňu. Vybrala som si odtiaľ spodné prádlo, ktoré som si hneď obliekla. Nepremýšľala som veľmi čo si oblečiem. Iba som si vytiahla čierne športové legíny, ktoré boli navrchu a krémový rozťahaný starý sveter. Obula som si biele tenisky a natiahla na seba čiernu koženú bundu. Nenamaľovala som sa. Nestálo to za to, zakrývať čo cítim. Dievčatá to zistia hneď a chalani možno tiež. Teraz musím byť hlavne pri Tannerovi a byť mu oporou pri jeho uzdravovaní. 

Vošla som do garáže a nasadla som do Mercedesu. Otvorila som bránu a vyrazila som. Namierila som si to k bytu dievčat. Bývali všetky tri spolu. Vzala som ich a išli sme do nemocnice. Tam sme sa stretli pred vchodom s chalanmi. Bez slova som kráčala rovno k Tannerovej izbe. Bolo 5 hodín ráno, Tanner by mal ešte spať. Pomaly som otvorila dvere na jeho izbe a vstúpila som dnu. Bola som prekvapená, lebo Tanner nespal. Díval sa nervózne do stropu až kým si ma nevšimol stáť v dverách. 

,,Ahoj." pozdravila som ho a prešla som k nemu, ,,Ako ti je?" opýtala som sa ho. On prikývol, ale hneď my oplatil moju otázku: ,,Ako to dopadlo? Vy ste v poriadku? Všetci?" iba som na jeho otázky prikývla a jemu odľahlo. Do izby vkročili všetci ostatní a ja som si sadla na gauč oproti posteli. Všetci sa začali s Tannerom rozprávať, iba ja som sedela v tichosti na gauči. Videla som, že ma Tanner sleduje, ale neriešila som to. Ponorila som sa do vlastných myšlienok a všetko ostatné okolo mňa som vypla. 

Neviem ako sa toho strachu a týchto myšlienok zbavím. Pred očami mám stále obraz toho chlapa. Zrazu som pocítila ako sa mi celé telo začalo triasť, najmä ruky. Pevne som ich stláčala do pästí a snažila som sa to zastaviť. Nešlo to. Zhlboka som dýchala a upokojovala som sa. Predsa ma nemôže rozhodiť jeden chlap. Zabila som už toľko ľudí a videla som aj to ako ich predo mnou zabíjajú a mučia. Nič z toho ma nezasiahlo tak ako toto teraz. Mala som pocit akoby všetko okolo mňa sa rúcalo. Svojim vyplašeným pohľadom som sa pozrela na Tannera, ale boli to iba sekundy a ja som videla iba tmu.