Pod ochranou rytiera 1 -Milovať bosorku

17. Kapitola

Aldric ešte toho doobedia pozeral na svoj odraz v zrkadle vo svojej komnate a uvažoval nad tým, čo chce dočerta urobiť.

Podlahu komnaty mal obklopenú kožušinou medveďov a vlkov, na stenách mu viseli gobelíny s motívmi lovov.

Veľká manželská posteľ mala biele obliečky a na nich mal rozloženú pokrývku z ovčej vlny.

Miesto kvetov, alebo inej výzdoby mu na stenách a na oblokoch ležali meče, dýky a štíty.

Taký mal Aldric vkus.

Jeho tvár obrastená ako tvár drevorubača, bola výsledkom jeho dlhoročnej snahy.

Kedysi mal len briadku a fúzy pod nosom a takýmto vzhľadom lámal srdcia polovici Paríža. Potom spoznal Jocelyn, ktorá sa obzerala len po starších a fúzatejších mužoch.

Len pre ňu sa zmenil a zbytočne.

Zostala mu po nej len tá brada.

Avšak Jocelyn bola dávno v jeho srdci zabudnutá, bola tu Aretha.

V tejto chvíli sa sústredil na ňu a na city, ktoré by k nej mohol cítiť.

Rozumeli si, hoci ona mu slová vrátiť nemohla. Bola zábavná a starostlivá, pričom jej talent nahrádzal urodzený pôvod.

Aretha oplývala pôvabom a dobrými spôsobmi, ktoré sa ani učiť nemusela. Boli jej prirodzené.

Jej úsmev ho hrial u srdca.

Až teraz si uvedomil, že jeho strach o jej bezpečnosť nevyplýval z túžby po dcére, ale zo vzájomného pochopenia a náklonnosti.

Pre ňu sa chcel zmeniť.

Aldric sa nadýchol a vzal do ruky britvu. Fúzy mu padali na zem hrsť po hrsti a po nich si zastrihával vlasy, aby mu boli po uši.

Bol skoro hotový, keď mu Simon zaklopal na dvere.

„Lord Aldric, servíruje sa obed."

„Už idem!"

Sklepol zo seba vlasy a potom otvoril dvere komnaty.

Simonovi sa rozšírili oči od prekvapenia.

„No? Ako vyzerám?"

„Akoby ti Aretha dala nápoj mladosti."

Aldric s úsmevom prikývol a prešiel okolo priateľa, aby sa chodbou dostal do hodovnej siene. Všetci už boli usadení a čakali na príchod pána hradu.

Ich prekvapenie nad Aldricovým novým výzorom ich prekvapil viac, než Simona, keď schádzal zo schodov.

Nikomu nevenoval pozornosť a rozhodným krokom kráčal k svojmu miestu vedľa Arethy, tak ako každý deň.

Nebol dôvod správať sa odlišne len preto, že sa konečne oholil.

Malo to svoje výhody a nie preto, aby urobil dojem.

Jedlo sa mu už viac nebude zachytávať do fúzov, pivo a mlieko mu nebude stekať pod odev.

Nebude mu už také horúco a drobná háveď mu už nepolezie na bradu.

A musela len prísť jedna dievčina, aby si to uvedomil.

Každý Aldrica prekvapene sledoval, a tak začal vydávať rozkazy, aby dav trochu rozprúdil.

„Nech sa servíruje jedlo, Fulbert!"

„Áno, pane."

„Správca Gilbert, do večera chcem podpísať všetky účty než odídeme do Paríža."