Pod ochranou rytiera 1 -Milovať bosorku

20. Kapitola

Florence nespokojne kráčala svojím novým domovom, akým bol hrádok v susednej dedine, päť kilometrov od Navionu.

Hrádok sa volal Eris.

Postavili ho, ako útočisko pre vdovy zosnulých pánov Navionu, aby sa stiahli zo životov svojich synov.

Hrádok mal len jedno poschodie s prízemím a na obývanie len štyri komnaty. Okolo neho neviedla žiadna priehrada, ani padací most, ktoré by chránili obyvateľov pred dobyvateľmi.

Vstupu bránili len dvere z hrubého dreva opevnené železom.

Žiadne nádvorie, kde by sa pohybovalo služobníctvo, ani stajne plné koní.

Len pár miestností a trocha zachovalého nábytku.

Teraz tu mala žiť Florence.

Aká potupa!

Ešte pred dvoma rokmi tu žila matka Nathana a Aldrica, pokým si ju nevšimol nejaký postarší vdovec z južných prímorských oblastí a nepožiadal ju o ruku.

Ani sa tomu Florence nečudovala.

Aj vo svojom veku bola tá žena krásna a plná života.

Preto sa vydala, s požehnaním syna, a odcestovala s manželom na juh, na jeho panstvo, kde bohatli na víne a rybolove.

Hrádok Eris bol od tej doby opustený.

Všetok nábytok bol prekrytý zaprášenými plachtami, a sklo zakalené.

Ani služobníctvo tu nebolo.

Kedysi, keď sa vydala za Nathana, mala Florence svoje vlastné služobníctvo. Priviedla si do Navionu troch sluhov z rodného mestečka.

Ale už tu pre ňu neboli.

Komorná, v zrelom veku, odišla na odpočinok a vrátila sa domov, aby pomohla dcére starať sa o svoje vnúčatá.

Aj tak ju nepotrebovala, aby jej radila, čo si obliecť.

Kočiš, ešte mladší než Florence, si v dedine vyhliadol dievčinu a teraz je s ňou ženatý. Spoločne vyrábajú hrnce.

Aj tak jej otváral dvere priamo nad kalužou.

A jej osobný rytier?

Po pár dňoch v Navione sa ponúkol do služby Aldricovy. Stal sa z neho rytier uctievajúci kódex cti a na svoju bývalú paniu sa ani nepozrel.

Nevďačný hromotĺk.

Preto tu bola dnes sama a bez spoločnosti.

Bude si musieť najať nové služobníctvo z tunajšej dediny, ale nevedela ako si ich vybrať.

Nepomôže jej ani správca Gilbert.

Ten je teraz na ceste do Paríža.

Bude si musieť poradiť sama, aj bez neho.

Florence kráčala hrádkom a odťahovala plachty z jej nábytku. Nechala ich na zemi ležať tak, ako boli a pokračovala v ladnej chôdzi.

Dlhé bordovo červené šaty s vlečkou sa otierali o zaprášenú zem a jej predĺžené rukávy zas chytali prach z nábytku, okolo ktorého prešla.

Na čo si vybrala svoje obľúbené strihu Blaut?

Čierny čepiec na hlave so závojom zahaľovali jej vlasy a opasok zvýrazňoval jej štíhli pas.

Zvýrazňovali jej ženské krivky, to áno a nariasená sukňa jej pristala, ale to jej na nič nebolo. Nemohla sa nikomu ukazovať.

Za toto sa pomstí.