Pod ochranou rytiera 1 -Milovať bosorku

22. Kapitola

Niet nad krajší pohľad, než domov po niekoľkých týždňoch na cestách.

Hlavne, keď vás tam niekto čaká.

Na to myslel Aldric, keď mal v dohľade veže hradu Navion, ktoré zbadal z chrbtu koňa.

Jeho sprievod kráčal za ním, rovnako nedočkaví, ako ich pán.

Aj pri jeho predchádzajúcich cestách ho na hrade čakali jeho blízky, ale tých nepotreboval často vidieť a tak sa domov neponáhľal.

Hlavne jedna osoba ho obťažovala.

Ale teraz ho čakala mladá milá dievčina s úsmevom ako slnko a povahou nevtieravou, ako vôňa konvalinky.

Preto popohnal skupinu do cvalu a unavený správca Gilbert na svojom poníkovi zavrčal.

„Na čo ten chvat? Veď nehorí."

„Netešíte sa domov, správca Gilbert? Na vlastnú posteľ a kúpeľ na boľavé nohy?"

„Viac by ma tešilo, keby vás tam čakala manželka. Ako posledný z rodu máte svoje povinnosti..."

„Aj toho sa dočkáte. Možno čoskoro."

„Takže vy a lady Florence..."

„To ani vo sne! Skôr som uvažoval nad iným rybníkom."

Než však stihol správca Gilbert položiť ďalšiu otázku, dorazili do blízkosti brán hradu Navion.

Cestu do hradu im však zablokovala iná skupina rytierov, ktorá práve Navion opúšťala.

Vo vedení Aldric spoznal syna lorda Valentina, Rémyho a nevyzeral dobre. Tvár mal zvraštenú bolesťou a potil sa.

„Mladý lord Rémy!"

„Lord Aldric, vítam vás doma! Prepáčte, ale už musím vyraziť na cestu, aby som stihol dôležité stretnutie. Rád by som vás patrične uvítal, ale..."

„Rozumiem. Šťastnú cestu."

Mladý lord Rémy prikývol a celá jeho skupina cvalom zmizla z hradu. Za pár okamihov opustili dedinu a už boli preč úplne.

Aldric s potrasením hlavou prešiel cez bránu a zastavil pred sirom Simonom, ktorý sa usmieval rovnako ako Aldric.

„Vitajte doma, lord Aldric."

„Ďakujem. Dostanem vysvetlenie, čo sa tu dialo, kým som bol preč?"

Sir Simon pokrčil plecami.

„Myslíte mladého Rémyho? Chodil sem na návštevu každé dva dni posledný týždeň a nikdy sa dlho nezdržal."

„Prečo?"

„Zakaždým sa mu urobilo zle od brucha. Vždy po pohári vína."

Aldric bol pobavený.

Tak týmto myslel mladý Rémy tým dôležitým stretnutím.

„To bol Arethin nápad?"

„Gythin. Ale nehnevajte sa na ňu. Vinu beriem na seba."

„Za toto by mala dostať ocenenie. Možno ako svadobný dar."

Sir Simon prekvapene zdvihol obočie.

„Má to byť požehnanie?"

„Ak chceš? Kde je Aretha?"

Sir Simon ukázal k veži.

„Vo veži. Od rána vás vyzerá z okna."

Aldric zoskočil z koňa a zamieril do hradu. Nechal sira Simona a správcu Gilberta, aby sa postarali o vozy a tak išiel do veže.