Hviezdy v tvojich očiach

6. kapitola

Tak, konečne som doma. Rýchlo si spravím úlohy a potom pozerám von oknom. Napadne mi, koľko to Kaji a Lukášovi vydrží. Jeho "vzťahy" (ak sa to tak dá vôbec nazvať) netrvajú niekedy ani týždeň a ona najdlhšie chodila s chalanom dva mesiace. Asi im to tak vyhovuje. Mne by stačil jeden chalan a ani ten nepríde. Rozhodnem sa pomaly baliť na školský výlet. Dnes je štvrtok a v sobotu odchádzame. Keď sa dobalím zavolám Lukášovi. Zdvihne to po dvoch zazvoneniach. Z telefónu sa ozve jeho príjemný hlas: "Ahoj Mati !" "Ahoj, nechcel by si zajtra dobehnúť ? V sobotu odchádzame na ten výlet..." "No, zajtra nemôžem, ale zastavil by som sa dnes tak o pól hodinku . Môže byť? "." Ok čakám ťa".

Idem do obývačky nabrať nejaké čipsy. V tom uvidím na gauči uplakanú mamu. "Mami čo sa stalo ?"poviem vystrašene. Mama mi odpovedá cez vzlyky: " Dnes po obede.....dedko...dostal infarkt." "A to ako ? A kde je ? V nemocnici ?" "Mati, dedko už..... nie je medzi nami." To už sa gúľajú slzy po tvári aj mne. Rýchlo objímem mamu a s plačom odbehnem do izby. Hodím sa na posteľ a čipsy sa rozsypú po zemi.

V tom sa ozve zvonček. Do kelu, úplne som na neho zabudla. Bežím otvoriť dvere. "Lukáš prepáč, ale momentálne asi nie je vhodné aby...."to už nedopoviem, lebo Lukáš vtrhne dnu a objíme ma. Presunieme sa do mojej izby. Ja sa mu rozvlykám v náručí a moje slzy mu zmáčajú celé tričko. V jeho objatí sa cítim bezpečne. Keď sa trochu upokojím, spýta sa : " Mati čo sa stalo ? " "Môj dedko..." zase sa mi do očí tlačia slzy. On ma preruší: "Chápem.." Ešte tuhšie ma objíme. Vnímam jeho vôňu a zabúdam na všetky starosti. Zachvíľu sa cítim oveľa lepšie . Chcem, aby to objatie trvalo večne. Lukáš mi chytí tvár do dlaní a pozerá mi do očí. Jeho pery sú tak blízko mojich. Zrýchli sa mi dych a v bruchu mi lieta tisíc motýľov. Ešte som nič také nezažila. Pomaly sa približuje. Túžim po tom bozku z celého srdca, no nemôžem to spraviť kvôli Kaji. V okamihu ako sa jeho pery jemne dotknú mojich sa odsuniem. Zatriasol sa mi celý svet. "Lukáš nezabúdaj na Kaju a mal by si ísť. Je to moja najlepšia kamoška nemôžem jej to spraviť." "Smutne sa na mňa pozrie: "Jasné, tak ja už pôjdem." Zdvihne sa a odchádza. Na rozlúčku ho objímem a povie: "Ďakujem". "Pre teba som tu vždy zlato." A vchádza do výťahu. Pozerám na neho až do chvíle, kým dvere výťahu nepohltia celú jeho siluletu.

Ako omámená sa vrátim do izby. Prečo ma vlastne skoro pobozkal? Chcel to, alebo by to bral len ako jeden z tísicich predchádzajúcich bozkov? Pri Lukášovi v tom nemohlo byť viac. On nie je schopný milovať. Alebo áno ? Možno, ale určite nie mňa.

Potom sa osprchujem a začnem rozmýšlať nad dedkom. Dlho spomínam i plačem. Potom veľmi unavená a vyčerpaná po dlhom dni zaspím.

Ďakujem za 10 votes a za vyše 150 videní! Som tak rada každej pochvale kritike ;) Prosím komentujte, votujte a hlavne čítajte ! Ďakujem ľudia ste poklady ;)