Hviezdy v tvojich očiach

16.kapitola

Na druhý deň začal Mišo Kaju ignorovať, akoby bol on ten ublížený. Ako sa po škole rozchýril ich rozchod, začalo Kaju obháňať veľa chalanov. Ona sa začala chovať veľmi divne. Nespoznávam ju. S chalanmi, ktorých predtým ignorovala, flirtuje, objíma sa, dokonca si dohaduje rande. Asi chce Mišovi dokazovať, o čo prišiel.

Na obede už nevydržím to je cmukanie na chalana vedľa nás: "Prečo to dokelu robíš?! Potrebuješ tomu idiotovi ukazovať, že si rovnaká ako on? Veď on ti za to nestojí!" Kaja zosmutnie. "Máš pravdu. Zamestnávam sa, aby som na to nemyslela." "Treba sa zamestnávať inak. Teraz pôsobíš ako ľahké dievča." "Vieš čo? Poďme ku kaderníčke, na manikúru a pedikúru, nakupovať a nakoniec na zákusok do cukrárne!" "No vidíš, tak toto je tá Karolína, ktorú poznám!"

Najprv teda ideme skrášliť naše nohy a ruky. Usadíme sa do kresla a rozprávame. Snáď sa Kaja dnes odreaguje. Ďalšia na rade je kaderníčka. Kaja si sadne do kresla a rozmýšľa o zmene účesu. Farbu veľmi meniť nechce (ani sa jej nečudujem) a ani strih. Nakoniec sa rozhodne pre svetlé ombré. Pozerám ako kaderníčka nanáša farbu. Podľa mňa to bude vyzerať úplne super. A tak sa aj stane. Kaja vyzerá ako z časopisu. Chystám sa na odchod, ale ona ma zastaví. "Mati kam ideš? Zmenu predsa podstupuješ aj ty." Dotiahne ma späť a začne niečo kaderníčke vysvetlovať. Kaja mi zakryje oči. Čo to má byť? Ja chcem vedieť čo mi idú robiť s vlasmi. Na moje protesty však nikto nereaguje.

Karolína mi stiahne šatku.Otvorím oči. V zrkadle vidím iné dievča. Šokovane sa obzerám. Modré oči mi odrazu v kontraste s hnedou farbou vynikajú. Áno. Mám hnedé vlasy. Skoro rovnaké ako Karolína. Dole sa mi stáčajú do jemných vĺn. Zrejme sú natočené kulmou. Som naozaj spokojná. Kaja pyšne pozerá na svoje dielo. "Ďakujem!"poviem. Zaplatím kaderníčke a veselo vyjdem s kaderníctva. Obe sa tešíme novému štýlu. "Čo na to ale povedia rodičia? A Lukáš?" "Neboj sa, uvidíš, bude sa im to páčiť." Verím, že to bude tak, ako hovorí. Potom pobeháme ešte nejaké obchody a kúpime nové oblečko. Okolo siedmej sa rozlúčime a poberieme domov.

Prešmyknem sa chodbou, aby ma rodičia nevideli. Mama však počuje a vidí všetko. Vojde teda za mnou, do mojej izby. Keď ma zbadá, šokovane na mňa pozerá. "Martin poď sem!"zakričí na otca. Otec s výrazom "mne sa nechce" neochotne príde. Uškrnie sa. "Náhodou.. nie je to zlé." "To je všetko čo povieš?" Otec pokrčí plecami a odíde späť k telke. Mama pokračuje. "Mala si výnimočné prirodzene blonďavé vlasy, prečo si si ich dala prefarbiť??" "Potrebovala som zmenu mami. V blond vlasoch som sa cítila ako hlúpa blondína!" "Ale.." čakám ďalšie výčitky. "...musím uznať, že ti hnedá svedčí." Po tých slovách odíde. Mama mi naozaj nevynadala?

Začnem si teda skúšať nové oblečenie. Práve keď mám na sebe čierne šaty do nad kolená, niekto zazvoní. "Mami, idem otvoriť!" zakričím. Otvorím dvere a predo mnou stojí Lukáš. Ako vždy perfektne vyzerá. Ale musel prísť práve teraz? Začudovane na mňa zíza. Po chvíli, keď sa spamätá, zažartuje: "Slečna, kde prosím nájden Maťu Pospíšilovú?" Ja sa len zasmejem a pustím ho dnu. Zavrieme sa v mojej izbe. "Čo taká zmena?" "To má na svedomí Karolína." "Hm..tak potom ju môžem len pochváliť! Vyzeráš skvele..." "Ďakujem. A predtým som sa ti nepáčila?" "Jasné, že áno, ale zmena je pozitívna. A v takýchto šatách... Budem si ťa musieť lepšie strážiť." Až teraz spoza chrbta vytiahne kyticu kvetov. "Jéj ďakujem." Zoberiem kvety a dám ich do vázy. Potom ho objímem a pobozkám. "Toto mi nerob, lebo dostanem infarkt." Ja ho však bozkávam ďalej. A tak sedíme v spoločnom objatí a bozkávame sa. Tú čarovnú chvíľu preruší až moja mama. "Deti, dáte si chlebíčky?" Pomooc mami, to nemyslíš vážne....

Snáď kapitola nie je nudná ;) ďakujem za votes a komentáre ;) ste supeeer :D
S.