Hviezdy v tvojich očiach

22.kapitola

Zobúdzam sa s úsmevom.Včerajší večer bol naozaj krásny. Kaja s Danom si zrejme veľmi dobre sadli a ich vzťah je na dobrej ceste. S Lukášom sme si ani nemysleli, že to tak dobre dopadne. Aj ja s Lukášom sme si párty celkom užili. Aj keď sa mi zdalo, že sa choval trochu divne. Keď som sa ho spýtala, čo sa deje, len pokrútil hlavou, že nič a nasadil falošný úsmev.

O týždeň neskôr

Za posledný týždeň mám silný pocit, že sa mi Lukáš vyhýba. Mobil mi nezdvíha, iba mi napísal sms, že má teraz toho veľa a nestíha. Začínam byť už z toho jeho správania nesvoja. Veď je leto, čo takého môže mať na práci? Mali by sme každú voľnú chvíľu tráviť spolu. Užívať si. Behať po diskotékach. Po výletoch. Namiesto toho sme sa už týždeň nevideli. Jeho prístup ma naozaj mrzí. Náš vzťah čoraz viac spadá do stereotypu, stretnutia sa stávajú akousi povinnosťou...

Tieto myšlienky ma prinútia pozhovárať sa s ním... pokúšam sa mu znova dovolať. No na druhej strane telefónu sa po dlhom čakaní ozve len odkazová schránka. Spomeniem si na časy, keď sme boli najlepšími priateľmi. Fungovalo to medzi nami oveľa lepšie. Moje podvedomie čoraz viac poukazuje na fakt, či sme radšej nemali nimi aj ostať. Je pravda, že Lukáš sa pri mne "skrotil" a bol mi, teda aspoň dúfam, verný. Ale zaľúbenie z jeho strany už akosi vyprchalo. Možno som ho už omrzela aj ja. Naše nekonečné debaty a porozumenie sú nenávratne za nami. Musím ísť za ním. Nič iné mi nezostáva.

Hodím teda na seba riflové šortky a biele tričko na ramienka a vyberiem sa k jeho domu.

Zazvoním na zvonček a s napätím čakám, kto otvorí. Na moje šťastie to je práve osoba, ktorú som potrebovala. Lukáš. Prekvapene na mňa pozerá s otvorenými očami a ústami dokorán. "Čo tu robíš?" povie zvláštnym odmietavým hlasom. "Musíme sa porozprávať." rozhodne odtlačím dvere a prešmyknem sa okolo neho dnu. Vyzujem ai balerínky a bez pozvania vybehnem do jeho izby. Tam si sadnem na jeho posteľ a čakám.

Lukáš neisto vojde za mnou a zabuchne dvere. Zostane pri nich stáť a uprie na mňa spýtavý pohľad. Ja preglgnem, zhlboka sa nadýchnem a začnem:

"Lukáš, čo sa deje?"

"Nič čo by sa dialo?"

Zarazím sa nad ľahkosťou, s akou to povie.

"Tebe sa zdá normálne, že sa mi týždeň ani len neozveš?"

"Písal som ti..."

"Áno písal! Dvoj vetovú smsku, že nemáš čas! Žiadne odôvodnenie, žiadny telefonát, žiadny záujem o mňa a...o náš vzťah!" povie rozrušene a slzy držím len na krajíčku.

"Mám teraz toho naozaj veľa tak sorry, že nie si na prvom mieste!"

"Áno!? A čo je také dôležité, že mi už nemôžeš zdvihnúť ani ten posratý mobil! Zo dňa na deň si sa začal chovať úplne inak!"

To už mi slzy teču prúdom.

"Vieš čo sa deje?! Moji rodičia sa rozvádzajú!"

Medzi nami nastane dlhé ticho.

"Ale...to mi je ľúto. Ja...nevedela som. Prečo si mi to nepovedal?" zmätene kokcem neschopná normálne premýšľať.

"Proste som chcel byť aspoň týždeň sám!"

"Ale ja..."

"Mali by sme si dať pauzu. Bude to tak lepšie."

"Lukáš..." zašepkám a slzy mi už tečú potokmi.

Dorazí to slovami : "Mala by si už ísť.

Rozbehnem sa schodmi dole k vchodovým dverám obujem si balerínky a keďže sa ani neobťažoval odprevadiť ma, zakričím do ticha domu:

"Mrzí ma, že máš problémy, rada by som ich prežívala s tebou, ale vidím, že ty nemáš záujem. Je mi ľúto, že si so mnou strácal čas."