Hviezdy v tvojich očiach

23.kapitola

Som v koncoch. Zrútil sa mi celý svet. Pre Lukáša som bola ochotná spraviť všetko. Ľúbila som ho. Prešli sme spolu toľko prekážok. A on teraz náš vzťah bez mihnutia oka hodí za hlavu. Ja viem, má to ťažké. Aj ja by som sa po rozvode rodičov zrútila. Ale keby mal môj priateľ záujem pomáhať mi a prežiť ťažké chvíle so mnou, bola by som práve že rada, že mu na mne záleží. Nuž, Lukáš to asi cítil inak. Predsa len v sebe nakoniec nezaprel slobodu a nespútanosť...

O mesiac neskôr

Z rozchodu sa pomaly spamätávam. Kaja s Danom sa ma po celý čas snažili rozptýliť a celkom sa im to darí. Síce ma občas zarmúti pohľad na ten šťastne zamilovaný párik ale na Lukáša už napriek tomu tak často nemyslím. Mám chvíle, kedy ma prepadne smútok a spomienky na spoločne strávený čas. Vtedy strávim celý deň v posteli. No tieto smutné dni prichádzajú čoraz menej. Okrem toho Lukáša ani nevídam, čo mi celú situácie ešte uľahčuje. Občas aj rozmýšľam ako prebehne naše stretnutie po tom čo sa stalo. A táto chvíľa nenechá na seba dlho čakať.

Večer ma Kaja s Danom zase vytiahli do klubu, trochu sa zabaviť. Do tohto podniku sme išli od rozchodu už niekoľko krát, preto ma nevysloviteľne prekvapí, keď za barom ku ktorému prídeme uvidím sedieť Lukáša. Za celý ten čas tu nebol ani raz a zrovna dnes sa tu musí objaviť. Po celom tele mi prebehnú zimomriavky a chystám sa na odchod. To si však všimne Kaja. Spýtavo na mňa pozrie a ja bez slova ukážem na Lukáša, ktorý do seba nalieva jeden pohár za druhým.

"Mati raz sa s ním budem musieť stretnúť" povie Kaja a začne ťahať moje zamrznuté telo smerom k baru. Ešte stále som v šoku a nemám silu protestovať. Kaja zamieri rovno k Lukášovi a pozdraví ho. On ju odzdraví a začne trepať nejaké nezmysli . Zrejme je už dobre opitý. Potom sa otočí a zbadá ma.

"Maťka!" skríkne až neprimerane nahlas.

Otočia sa naňho ľudia okolo nás. Chystá sa vstať a vydať sa ku mne no skoro sa rozpleští na zemi. V poslednej chvíli ho zachytia Kaja s Danom. Keď Lukáš prejde ku mne zavesí sa na mňa. Prijde mi ho ľúto. Teraz je mimo tohto sveta a keby že ho tu nechám, ktovie čo by sa stalo. Preto podám Kaji bankovku, aby za neho zaplatila a napriek jej protestom sa sama s Lukášom, podopierajúc ho okolo pliec vydám k nemu domov.

Kráčame tmavou ulicou a Lukáš mi neustále omiela ako som mu chýbala. Nepochybujem o tom, že trepe piate cez deviate a to, čo hovorí vôbec nemyslí vážne. Viem, možno som hlúpa, že mu pomáham, ale predsa len, city som k nemu ešte nestratila a dlžím mu to, predsa aj on sa o mňa postaral keď som sa prvýkrát opila.

S vypätím všetkých síl konečne dokráčame k dverám jeho domu. Na chvíľu ho opriem o stenu a on sa hneď so smiechom zvezie na zem. Zazvoním teda a za pár sekúnd mi otvoria jeho vystrašení rodičia.

"Mati ahoj. Kde si ho našla? Lukáš odišiel z domu veľmi rozrušený, báli sme sa o neho."

"Stretla som ho náhodou v jednom podniku. Sedel tam v takomto stave a ja...som ho tam proste nemohla nechať v tomto stave."

"Ach ďakujeme. Ktovie čo by sa mu stalo, kebyže tam ostane. Vieš máme to teraz doma ťažšie a dnes sme sa trochu pohádali. Mati veľmi nás mrzí, čo sa medzi vami dvoma stalo." hovorí mi jeho mama, kým ho jeho otec stavia na nohy a odnáša dovnútra.

Smutne sa usmejem: "To nemusí. Mňa mrzí čo sa stalo u vás."

"No my...dohodli sme sa, že to spolu ešte skúsime. Hlavne kvôli Lukášovi."

"Tak to je super, držím vám palce. Ja už teda pôjdem, nebudem vás zdržovať."

"A nechceš ísť na chvíľu dnu?"

"Nie ďakujem. Už je veľa hodín. Majte sa!"

"Ahoj Mati a ešte raz ti ďakujeme."

Kráčam znovu tmavými ulicami domov. Idem rýchlym krokom a tak som tam za chvíľu. Rýchlo sa osprchujem a unavená si ľahnem do postele. Napriek tomu ešte dlho neviem zaspať. Rozmýšľam o udalostiach posledných týždňov i dnešného dňa.

Na druhý deň

Ach ako rada by som ešte spala. Musí byť veľa hodín, keďže som večer zaspala až okolo tretej. Zrak mi padne na hodiny vedľa postele. 10:34. Mala by som vstávať. Poobzerám sa po izbe a pohľad mi zastane na okne. Cez záclony prenikajú do izby slnečné lúče. Dnes bude určite krásny deň. Prejdem pohľadom po izbe ešte až zaostrím na niečo neznáme na mojej posteli. Alebo skôr niekoho. Šokovane sa zapriem rukami o matrac a zdvihnem hlavu, aby som zistila o koho ide. Oči mi skoro vypadnú z jamôk. Veď to je Lukáš!

"Čo tu robíš?!" spýtam sa prekvapeno-nahnevane.

"Musím sa s tebou porozprávať."

"To som chcela aj ja pred mesiacom. No nedal si mi šancu. Prečo by som ťa teraz ja mala počúvať? Okrem toho si ma prepadol rovno po zobudení, vlastne ešte počas spánku. Kto ťa sem pustil?"

"Mati prepáč. Ja ti to vysvetlím. Len mi daj šancu. Pustili ma tvoji rodičia, neboj sa nevlámal som sa." uškrnie sa tým svojím sladkým úsmevom. A potom mu nedajte šancu...

V rýchlosti vyletím z postele, vezmem zo skrine oblečenie a poviem: "Počkaj chvíľu." 

Potom vybehnem z izby, rodičom venujem jeden nahnevaný pohľad. Oni sa zatvária ako najväčšie neviniatka. Potom vbehnem do kúpeľne a v rýchlosti sa upravím. Po asi desiatich minútach sa vrátim do izby. Tam Lukáš kľačí na kolenách a podáva mi kyticu kvetov, ktorú som si predtým ani nevšimla.

"Mati prosím ľúbim ťa. Odpusť mi bol som strašný blbec. Strašne ma rozhodil ten rozvod rodičov, ale potom ako som ťa vyhodil ma to trápilo každý deň. Neskutočne si mi chýbala. A po včerajšku som si uvedomil, že sa konečne musím odhodlať ísť za tebou. Ďakujem ti za pomoc, nezaslúžim si ťa. Prosím ťa na kolenách prepáč mi a to vráť sa ku mne."

Myká mi kútikmi úst a už teraz viem, že mu nedokážem neodpustiť. Rozhodnem sa ho však ešte trochu potrápiť.

"No Lukáš, ale takéto veci sa neodpúšťajú len tak, keď sa ty rozhodneš, že ti je to ľúto."

"Nuž rátal som aj s touto reakciou, preto som si pripravil ešte jednu stratégiu."

Hodí mi kvety do ruky, spoza chrbta vytiahne gitaru a začne spievať:

Maťa, nemôžem žiť bez teba,

život s tebou, je ako kus neba

Maťa, ja chcem byť iba tvoj!!

To už sa rehocem ako o život. Zoberiem mu z rúk gitaru, hodím ju na posteľ a vrhnem sa mu do náručia.

"Lukáš ty si také trdlo." zašepkám mu do ucha.

"Maťa a ty si taká úžasná a sexy, že neodolám a pobozkám ťa..." zašepká a konečne spojí naše pery v jedny.

Tak, nakoniec sme predsa len skončili spolu. A teraz, už pevne verím, že naše hviezdy v očiach budú svietiť navždy. 

Tak milí čitatelia tohto príbehu, možno vás to niektorých bude mrzieť, ale toto už je úplne posledná, ale veľmi dlhá časť Hviezdy v tvojich očiach, okrem jednej, ďakovacej, ktorá bude nasledovať hneď po tejto. Tam napíšem svoje posledné slová k tomuto príbehu. Snáď sa vám záverečná časť páči.

S.