Patrik

00 | Prológ

Pred dvadsiatimi rokmi

„Môj verný Šašo, ako odmenu, som ti z domu doniesla dobošku, ktorú mi tato dnes dovoliť si kúpiť." usmejem sa na červeno líceho chlapca. "Keďže si ma dnes tak dobre zabával, zaslúžiš si ju viac ako ja." Dobošky som presvedčila tatíka kúpiť dve a jednu som si schovala na horšie časy, ako napríklad, keď tato znova zabudne kúpiť čerstvé potraviny a ja budem musieť čakať kým bude čo jesť.

Oco je na mňa dobrý, ale občas zabúda na veci, ktoré ma robia šťastnou. Jeho nos je večne ponorený do novín a vykrikuje nadávky alebo sa teší, keď tím na ktorý stavil naše peniažky, prehrá alebo vyhrá.

Vraj z nás raz budú milionári len to nesmieme vzdať.

Šašo, je môj najlepší kamarát. Býva vedľa nás a jeho rodičia sú na mňa vždy veľmi milí. Šašo má aj mamku, čo ja nemám, pretože tá moja odišla niekde na prechádzku a ešte stále sa nevrátila. No i tak nemá Šašo nikdy žiadne sladkosti, koláče a jeho oblečenie i keď je stále voňavé, večne ma niekde nejakú dieru.

Keď mu podám svoj keksík, hladno ho rozbalí, prelomí a polovicu mi podá.

Na hlave si napravím papierovú korunu, ktorú som si s pani učiteľkou vyrobila minulý týždeň v škôlke. Šašo so mnou tam nechodí lebo on už chodí do veľkej školy, ale i tak som tú milšiu pani učiteľku presvedčila, že potrebujem ešte jednu čiapku pre Šaša, aby sme sa mohli dnes spolu hrať.

Obaja sedíme na spadnutou strome, vzadu pri rieke, za našimi domami. Naše nohy visia smerom dole a už len kúsok a dotknem sa špičkami vodičky. Všade počujem len žblnkot, štebotanie vtáčikov a naše hladné chrúmanie keksíka.

"Nenakláňaj sa tak, spadneš do vody," napomenie ma môj kamarát vážne.

Šašo nikdy veľa nehovorí, no vždy sa so mnou chce hrať. Na ulici veľa kamarátov nemám, vlastne žiadnych okrem neho a preto som rada, že vždy pristúpi na akúkoľvek hru, aká mi napadne. Ja som stále  princezná a on môj princ, šašo alebo kráľ. Niekedy som aj Popoluška a on má moju črievičku a sem tam sme obaja piráti a našimi mečmi sú spadnuté konáre stromov. Ale i vtedy som pirátska princezná.

Šašov oco sa zrazu objaví za starou stodolou na ich časti záhrady, stále veľmi ďaleko, ale obaja počujeme jeho piskot a aj vidíme gesto jeho ruky ako nás volá k sebe. Ujo sa stále usmieva, no dnes je smutný takmer tak silno, ako šašova mama každý deň. Šaško mi raz povedal, že jeho mamka je chorá a nie sú na to lieky.

Vedľa jeho otca sa zrazu objaví i môj oco, oblečený do pekného oblečenia a tiež ma volá k sebe.

Povzdychnem si. „Asi by sme tam mali ísť." Šašo len prikývne, jeho výraz je vážny, ale keď sa na neho naširoko usmejem, úsmev mi opätuje. Z vrecka vytiahnem aj druhý doboš a podám mu ho. „Zober si to. Ja už nechcem. Možno vám zlepší náladu." Do rúk mi vložím keks v ružovom obale – moja obľúbená farba – a zamávam mu na rozlúčku. Oco vraví, že Šaškova rodina je chudobná ako kostolné myši, no i tak mu občas závidím ako má mamku a ocka čo sa stále s ním hrá a neustále sa usmieva.  Nie ako môj, čo nikdy nemá čas a večne sa na niekoho hnevá. Našťastie nikdy na mňa, len keď občas niečo veľmi zle vyvediem.

Keď dobehnem k ockovi, okamžite sa mu vrhám do náruče. Ocko ma vystíska, no príliš rýchlo na to, aby sa mi to páčilo, ma púšťa. Vystrčím na neho spodnú peru, na čo len zakrúti očami a rukou mi upraví strapaté vlasy. So Šašom sme pred tým ako sme jedli keks, boli opice - ja samozrejme opička princezná - v pralese a skákali sme zo stromu na strom. „Poď. Máme vzácnu návštevu. Niekoho ti chcem predstaviť."