Patrik

22 | Epilóg

5 rokov neskôr

„Ahoj." Pokľaknem si bližšie a z vázy vytiahnem staré zoschnuté kvety, ktoré som tu nechala pred dvoma mesiacmi. „Prepáč, že som tu nebola minulý mesiac, ale celý som prevracala. Prisahám, nepreháňam." Pokrútim hlavou. Staré kvety hodím na zem, ku chodníku, aby som na nich nezabudla, keď budem odchádzať a nové vložím do vázy, ktorú najprv premyjem a potom aj naplním vodou z fľaše, ktorú som naplnila po príchode. „Ten tvoj kamoš je neskutočný. Nerobí nič iné len nové deti. Zasa som tehotná." Pokrútim hlavou ešte raz. Ešte stále som málinko nahnevaná, z toho, že do roka budem mať dva bábätka. No nie nahnevaná, len vystrašená. Svoje deti milujem, ale mať dve deti s rozdielom jedenásť mesiacov je trochu veľa. „Je asi pravda, že s odriekaním, potom prichádza apetít." Zasmejem sa sama na svojom vtipe.

Z tašky vytiahnem prachovku a čierny mramor, ktorým sme nahradili už takmer nečitateľný kríž pred pár rokmi, poutieram od špín a pavučín.

„Tak a máš znova čisto." Potľapkám kameň s menom môjho kamaráta z detstva, akoby som hladkala jeho. Je ťažké predstaviť si, že Šaško by mal teraz tridsať tri rokov. Pre mňa bude navždy malý chlapec, Peter Pan, ktorý nikdy nevyrástol. Trvalo nám vyše dvoch rokov, kým sme našli jeho hrob, keďže nebol ani poriadne označený a bol jednoducho pochovaný mestom len tak ledabolo. 

Plakali sme vtedy obaja. 

„Doniesla som ti za to ale klebety z dvoch mesiacov a že ich je. A prídem aj budúci týždeň, budeš mať narodeniny a donesiem ti nejakú špeciálne blikajúcu sviečku. Všetky babičky čo ju uvidia budú volať k nebesiam za to rúhanie. Ak sa mi podarí, tak bude aj pískať alebo húkať ako duch." Myknem plecami. Niečo také sa určite bude niekde predávať. Paťo mi to nájde. On by mi zniesol aj modré z neba. A to ani nehovorím o našich troch chlapcoch, ktorí už teraz sú tí najrozmaznanejší na svete.

Ale Patrik je dobrý otec. Zatiaľ kým má Adamko štyri, Samko dva, Filipko pol roka, tak ich miluje z celého srdca bez výnimky a dovolí im všetko. Ale neskôr ich bude milovať rovnako, ale zároveň im aj ukáže, ako sa vedieť o seba postarať, že nič nie je zadarmo a že veci si treba zaslúžiť. 

„Dúfam, že toto bude už dievča. Paťo povedal, že prestaneme s deťmi, keď bude." Pretočím očami. „Akosi mu neverím. Viem, že chce celý futbalový tím, pretože v takom prostredí má z detstva najlepšie spomienky a mne to po pravde nevadí. Aspoň mám komu piecť." Len čo som splatila Patrikovi dlh, dala mu výpoveď, vzala si ho, som si znova začala hľadať lokalitu na pekáreň, no kým mi Vanda niečo našla, bola som tehotná.

A potom znova a znova a znova.

Povzdychnem si. „Vande s Dominikom sa konečne podarilo otehotnieť. Po šiestich rokoch a toľkých procedúrach, sa to podarilo. Mal by si ich vidieť. Vanda nemôže nikam chodiť a ide sa z toho zblázniť a Dominik ju doslova všade prenáša na rukách. Filip je nadšený a na svojom menovcovi, môjmu chlapcovi, trénuje prebaľovanie a kŕmenie." Milujem, keď nás Alex s Norou a dievčatami, Lenkou a Luckou, pozvú k sebe a je tam aj Dominik s Filipom. Žiadne prebaľovanie, žiadne kŕmenie, starší z dvojice Filipov sa o všetko postará. „Ale nevyužívam ho. Viem, že by si niečo v tom zmysle povedal. Len mu poskytujem edukačnú prípravu na jeho prvého súrodenca." Myknem plecami. Komu klamem. Ešte aj Patrik zbožňuje tieto návštevy. Náš starší Adam, zasa sleduje Lenku s Luckou kade sa pohnú a Samko sa zamiloval do Nory a Alex vždy predstiera, že žiarli. Moji chlapci majú skvelých strýkov a rodinu.

Pozriem sa hore na slnko, ktoré žiari a keď sa po chvíľke od neho pozriem preč, pred očami mi tancujú biele bodky. Na oblohe nie je ani jeden mráčik, no toto miesto je stále nesmierne pochmúrne. Je nefér koľko ľudí na tomto mieste skončilo predčasne, zbytočne, náhodou, keď ešte nebol ich čas.