Patrik

01 | Otec

Neznášam neporiadok.

Neporiadok v byte, neporiadok v mojom živote, neporiadok v mojej hlave.

Od kedy otec, keď som mala päť rokov, do domu priniesol tú ženu, ktorá mi navždy zmenila život a z môjho otca spravila ešte väčší bordel, aký kedy bol, odvtedy som alergická na všetko chaotické.

Eva, jeho vtedy manželka, bola najväčší chaos aký naše životy postihol. Jej výbuchy zlosti boli také náhodné, že ma vždy nechali celé týždne dumajúc, čo sa vlastne stalo. Jej plač, samo ľútosť, obviňovanie každého iného len nie seba, moju hlavu plietli dlhých osem rokov, kedy konečne od nás odišla a nechala nás v takých dlhoch, až sme boli nútení predať dom.

Každé ďalšie bývanie, každá ďalšia otcova žena, boli len horšie. Jeden väčší zmätok ako ten pred tým.

Nepamätám si obdobie kedy by som mala nové oblečenie, kedy by mi nebolo niečo primalé, priveľké, kedy nemalo niečo na mne dieru, fľak alebo bolo pokrčené. Až keď som v pätnástich začala pracovať a ak mi otec neukradol všetky peniaze z výplaty, tak až vtedy som si dovolila kúpiť si niečo čisté, perfektne padnúc a pekné. Po čase som sa naučila peniaze odkladať, oblečenie si šetriť a skrývať všetko cenné pred strakou, ktorá miluje všetko ligotané, ktorú volám otec.

Neznášam, keď neviem čo budem neskôr cez deň jesť, kam musím ísť, kto bude súčasť môjho dňa. Tak, ako som neznášala, každú novú ženu, ktorú k nám doviedol a ktorej vždy zabudol vopred povedať že sme dvaja a chudobní. Stačilo, aby tá žena mala pár peňazí viac a už bola skvelý materiál na mamu. Všetko sa v mojom živote vždy točilo len okolo peňazí alebo skôr ich nedostatku a chaosu, ktorý so sebou vozili, keď ich bolo viac ako inokedy. 

Teda keď ráno vstanem z postele a na gauči opäť raz nájdem otca, ktorý je síce už šedivý a znova raz poriadne dobitý – predpokladám, že z ďalšej barovej bitky, kedy ho dostihol niekto, komu dlhuje – no i napriek tomu je stále veľký fešák čo dokáže stále zbaliť aj mladšie ženy, nie som vôbec nadšená.

Jeho návštevy v mojom byte sú častejšie a i keď mu za každým vezmem kľúč a pohrozím, že dám vymeniť zámky, vždy pri jeho odchode mu ho radšej podstrčím späť do vrecka, len aby som si bola istá, že nakoniec bude v bezpečí ak bude potrebovať. V poslednom čase si myslím, že mi tají, že stratil svoj podnájom, myslím si, že jeho finančná situácia je horšia ako som si pôvodne myslela a tiež si myslím, že na to opäť raz doplatím ja.

Neznášam neporiadok, chaos a veci nepredvídateľné, všetko čo mi otec ťahá do života od malička, no i napriek tomu ho stále ľúbim najviac ako sa dá.

„Oco, vstávaj. Je takmer šesť a ty by si mal byť už v práci." Po pravde aj ja, keby som dnes nemusela pekáreň zavrieť a neisť do banky požiadať o svoju prvú pôžičku, tak by som už dávno nebola doma. Väčšinou totižto vstávam o tretej, aby som sa dostala do pekárne, našťastie od kedy mi ako zázrakom do vienka padol tento byt, cesta mi už netrvá tak dlho a tak môžem vstávať o štvrtej a pol piatej začať piecť. 

No dnes nemôžem ísť. Dnes ma čaká žiadanie o peniaze, ktoré som sa zaprisahala, že nikdy nepodstúpim. Nechcem byť dlžná nikomu, nie tak, ako to robí stále otec. No ak mi ju neschvália, čo je viac ako pravdepodobné, nebudem mať na nájom nielen priestorov pre moje živobytie a sen, ktorý sa mi pomaly rozplýva priamo pred očami, ale ani na nájom tohto bytu, ktorý som ako zázrakom dostala za zlomok ceny v akých sa tieto byty v okolí prenajímajú. To, že bývam na mieste, kde doteraz bývala filmová hviezda René Slovík, by malo cenu bytu zdvihnúť a nie znížiť, ale darovanému koňovi sa na zuby nemienim pozerať.