Patrik

19 | Keď pravda bolí

Neviem čo povedať.

Slzy mi tečú potokom a močia Patrikovu bielu košeľu a aj časť gauča.

Jeho rozprávanie trvalo celú cestu domov a potom aj keď už sme boli spolu schúlení na gauči. Nedokázala som povedať ani slovo celý ten čas. Toľko bolesti, toľko klamstiev, toľko manipulácie.

Je klamstvo ospravedlniteľné, pokiaľ je pre dobrú vec?

Šaňo zomrel. Môj Šaško je preč a bol na to všetko sám. Nová vlna sĺz a neutíchajúceho plaču zahltí moje hrdlo. Neviem prestať. Nechcem prestať. Potrebujem vyroniť toľko sĺz, koľko si zaslúži. Toľko, koľko za neho malo plakať samotné nebo.

Otec mi povedal, že šiel do lepšieho a ja hlúpa som tomu verila. Verila som toľkým veciam, čo mi otec nahovoril. Teraz už neverím absolútne ničomu. Kde je moja mama? Akoto že ma takto zapredal Patrikovi? Ani len nevedel či to je dobrý človek, či mi neublíži, či neklame. Využil aj jeho. Využil aj Šaňa a jeho dobrotu.

Celé tie roky som bola slepá a hlúpa. Cítim sa tak hrozne zle a časť zo mňa, tá zvrhlá, tá čo vo mne ostala z malého dievčatka, ktoré len túžilo byť bezhranične milované, sa cíti šťastne, že sa našiel niekto, kto ma chce natoľko, že pre to spravil čokoľvek. 

Niečo je so mnou zle. 

„Šaňove posledné slová bolo tvoje meno a ako mu chýbaš. To, ako ťa ľúbi, to ako si mu zlepšila život. Prosil ma, aby som ťa raz našiel. Chcel aby si bola moja žena. Chcel aby sme boli spolu. Viem, že sme boli len deti a to boli len naše vymyslené rozprávky v našich hlavách. Dospeláci by uvažovali inak, ale pre nás oboch to znamenalo toľko." Patrikova ruka ma hladí po chrbte. Moja hlava je zarytá na jeho hrudi, i keď časť zo mňa, ho chce odhodiť, poslať preč, prekliať. „Nemali sme nič, len naše spomienky. Lepšie povedané jeho, ja som nemal ani dobré spomienky. Bol som stratený. Netušil som ani čo mám chcieť od života, čo je dobré a čo zlé a on mi to všetko vložil do hlavy. Na chvíľu som sa po jeho smrti stratil, snažil som sa zabudnúť, snažil som sa byť dospelý čo nikoho a nič nepotrebuje, začať odznova, no jeho stopa bola vo mne zarytá tak hlboko, že v mojich najhorších chvíľach, som sa stále vracal len k nemu a jeho slovám. K človeku, ktorý mi zachránil život, detstvo a ubezpečil sa, aby zo mňa bolo normálne dieťa. Nie to, čo ani nevedelo, že sa nesmie cikať do postele. Šaňo mal síce len deväť, ale jeho duša bola stará a múdra."

Detstvo je kľúčom k osobnosti dospelého človeka. Výchova, naše DNA, to, v akom prostredí vyrastáme, to všetko sa do nás zapisuje. Patrik mohol byť úplne iný človek, nebyť Šaňa.

„Šaňo ťa mal tak vysoko na piedestáli, že sme ako malé deti si ťa zidealizovali na maximum. Bola si niečo ako magické stvorenie, niečo neskutočné, niečo záhadné. To ma formovalo až do puberty. Vďaka tomu, som sa toľko nebál, lebo som vedel, že tam niekde si a Šaňo vravel, že si nebojácna, tak som bol aj ja. Veril som v zázraky, lebo si verila podľa neho na ne aj ty. Povedal mi o vašich snoch a dňoch a jeho spomienky sa stali mojimi a zrazu som nebol ten zaostalý chlapec čo vyrastal ako Tarzan. Nič iné, nič lepšie som nepoznal ako detský domov, svojho najlepšieho kamaráta a dievča, okolo ktorého sa točil celý náš život a to som ju nikdy pred tým ani nestretol."

Privolá novú vlnu plaču. Netuším ako toto mám vydržať. Je to neskutočné. Takto si ma zidealizovať. Je neskutočné vedieť, že ma mal niekto tak veľmi rád a niekto možno aj má, že o mne sníval. Že som pre niekoho niečo dobré spravila, že som zmenila životy len tým, že som bola taká, aká som.

„Potom som dospel, bol som obklopený novými vecami, bohatstvom, klamstvami, podvádzaním, všimol som si, že nikto nie je dokonalý. Vynoril som sa zo svojho detského sna a Šaňo bol preč, aby ma viedol. Stratil som sa, snažil som sa na neho a teba zabudnúť. Prišlo mi to ako nezmysel hnať sa za ženou, dievčaťom, ktoré ani nepoznám. Miestami som si myslel, že to bola len moja bujará fantázia. Až keď som prvý a posledný krát ochutnal drogu, tak som to pochopil."