Patrik

10 | Vianoce

Od kedy si pamätám, tak som sa tešila na Vianoce, no vždy dopadli smutne alebo priam katastrofálne. Nepamätám si presne rok, kedy by sme mali stromček, ale bol len jeden a otec bol na manželke číslo tri, ktorú si zobral tesne pred Vianocami a tá nástojila na tom, že náš dom musí byť vyzdobený, aby sme sa konečne cítili ako rodina.  

Ani jeden rok sa u nás však nič neoslavovalo a nevládla u nás žiadna pohoda. Nehrali balady a všetko vianočné som sa naučila v škole. Nechápala som prečo my nemáme všetko to, o čom sa zhovárajú deti v škole, ale otec mi tvrdil, že jednoducho nie sme katolíci a tak sa k ním nepripojíme. Nikdy som nejedla žiadneho domáceho kapra alebo kapustnicu,  keďže otec nevedel variť alebo ho svrbeli ruky a nevedel sa dočkať kedy ma uloží do postele a utečie do baru, ktorý je otvorený nonstop aby si zahral automaty. Raz či dvakrát keď otec nezabudol, nám doniesol aspoň kúpený šalát z obchodu a rybie prsty, cítila som sa vtedy veľmi výnimočne. 

A tak som, i keď už som bývala sama, nikdy nestavala stromček, nejedla som jedlo s nikým iným ako so sebou a nikdy som zbytočne nemíňala peniaze na dekorácie alebo živú rybu. Vždy som kúpila iba jeden jediný darček pre otca, vždy niečo teplé, pretože v mojej hlave je mu stále zima keď ho znova odniekiaľ vyhodia. 

Darček som dostala tiež len jeden, znova aj tu otec použil argument, že nie sme katolíci a tak Vianoce neslávime. Mala som štyri a susedia, tí najchudobnejší susedia akých človek môže mať, mi doniesli štrikovanú bábiku, ktorú vyrobila mamička môjho kamaráta zo starého vlneného svetra, ktorý niekde našli a rozpárali na vlnu. 

Bola som vtedy tak veľmi šťastná a presne túto bábiku mám dodnes, síce už iba ako veľmi starú, ale za to veľmi cennú dekoráciu pre šťastie. 

Vždy keď som bola v noci sama doma a bála som sa búrky alebo nejakých čudných zvukov, vždy bola pri mne. Doteraz, i keď už nie som dieťa, bez nej nedokážem zaspať. Otec stále sľuboval a vždy sa ospravedlňoval, ale čím som bola staršia, jeho slová mi pôsobili prázdnejšie. 

Vianoce som nevidela ako sviatok, ale ako niečo kedy sú v práci príplatky a dokážem za jediný deň zarobiť dvojnásobne veľa peňazí bez toho, aby som musela ísť do dvoch rôznych zamestnaní. Keď sa obchody povinne na víkendy a sviatky zavreli, prestali pre mňa mať aj takýto význam. Hoci raz som pracovala v malých potravinách a vždy som predstierala v tieto dni, že som majiteľ a majitelia predsa môžu pracovať aj v dni kedy je povinne zatvorené. 

Tieto sviatky teda pre mňa neboli sviatky pokoja, radosti a kedy by mali ľudia zabudnúť na svoje starosti a byť so svojimi najbližšími. Ja som už dávno prestala veriť, že sa matka vráti a otec si spomenie na svoju jedinú dcéru. Jedinú, pokiaľ viem.  

Neviem teda ani čo očakávať tento rok. Tak ako mi nikdy nikto neukázal ako má vyzerať fungujúca rodina, tak netuším ani čo sa deje na samé sviatky. A to nemyslím už iba dnešok, ale ani narodeniny, ani Veľká noc alebo Nový rok. Nezabudla som na to, že niečo také je len vtedy, keď bol obchod nečakane zatvorený, autobus z pravidelnej linky nešiel alebo bola škola prerušená. Tieto dni boli inak pre mňa úplne ako tie ostatné. Ničím špeciálne, ničím zaujímavé. 

Jediné, čo som sa snažila nikdy nezabudnúť boli ocove narodeniny. 

Raz som navrhla, že uvarím Vianočnú večeru a otcovi som ponúkla, že môže so mnou stráviť deň u mňa v podnájme, keďže všetci moji spolubývajúci odišli za rodinami, ale on bol príliš zaneprázdnený so svojom novou láskou, na dovolenke v nejakej teplej oblasti. Už si nespomeniem akej. Viac som sa nesnažila. 

Nebolo pre koho. 

Dnes je všetko inak. 

Srdce mi ide prasknúť od radosti z môjho čerstvo ozdobeného stromčeka, ktorý mi včera kúpil a doniesol Patrik. Prekvapil ma aj tým, že vybral ozdoby vo fialovej farbe, ktorú tak zbožňujem a všetko je tak krásne ligotavé a veselé. Nič však neprekonalo moju radosť viac ako to, keď mi stromček aj pomohol ozdobiť.