Patrik

03 | Rozlúčka so slobodou

„Gabika, ešte raz ďakujeme, že si nám dovolila spraviť moju rozlúčku so slobodou práve u teba. Všade sú samé deti, alebo uhundraní muži a do baru ani jedna z nás nemala chuť ísť." Zachichoce sa Vanda. Tá istá žena, ktorá mi ukázala môj byt, pred tým ako som si ho pomocou nej prenajala. Realitná maklérka s vlasmi vo farbe ružového vína, ktoré pije. 

Netuším koľko toho kto vypil, moje myšlienky sú úplne inde i keď sa snažím byť zdvorilá, ale podľa uvoľnenej atmosféry, už asi každý dosť. 

Viem, že ma pozvali len zo slušnosti. Ani jednu nepoznám za tie mesiace čo tu bývam tak dobre, aby som bola na zozname hostí ich svadby. No a keďže som sa cítila vinne, že musia strpieť moju spoločnosť, rozhodla som sa aspoň ponúknuť svoje služby a priestory.

Len som veľmi vďačná, že okrem pár napečených vecí som nemusela kupovať nič viac. Netuším za čo by to bolo. 

Keďže som nakoniec nemusela ísť do banky, pretože už nie je čo zachraňovať a pekáreň som otvorila len jeden posledný deň, stále nemám žiadne peniaze. Teraz mám v byte už aspoň cukor a zásoby, čo mi zvýšili pred zatvorením. 

Všetky oči sú na mne a ja si uvedomím že si beriem priveľa času na odpoveď a celú ma zaleje nepríjemná červená vlna, Na mojej porcelánovo bielej pokožke vyzerá až urážlivo a moje tmavo hnedé až bronzové pehy agresívne. Ladím s farbou mojich vlasov. „Nič sa nedeje. Ja som rada, že ste ma chceli medzi sebou, i keď sa ledva poznáme." Na jedinú, na ktorú sa odvážim pozrieť je Bibiána, keďže ona to má podobne a verím, že vie ako nesvoja sa tu cítim. Keď sa na mňa usmeje, čo ona veľmi často nerobí podľa toho čo som stihla vidieť, odľahne mi.

Bibiánu mám rada. A aj toho chmúriaceho sa Borisa, ktorí mi neukázali nič iné, ako dobrotu a ohľaduplnosť. Bibiána si dokonca dala tú námahu a snaží sa ma spoznať. Jej príbeh je pre mňa ešte neznámy, ale dve zblúdilé a smutné duše sa vedia rýchlo identifikovať a spojiť.

„Ale je to dosť," Vanda prehovorím a tak svoj pohľad upriamim na ňu. Jej slová mi zohrejú líca ešte viac. Niečo z Vandy je tak hrejivé, že mám pocit, akoby som v nej mohla raz nájsť staršiu sestru. Jej múdrosť je priamo zakotvená v jej očiach a jej slová sú vždy teplé a príjemné. „Pri mojej prvej svadbe som spravila tú chybu že sme s kamoškami šli do baru a to je poriadna oprava," jej chybu si ani nevšimnem, kým slovo nezopakuje a nerozosmeje sa aj spolu s ďalšou prítomnou Hanou, ktorá je pre mňa zatiaľ iba jedna veľká neznáma. „Otrava. Ale kokcem." Vanda zopakuje. „Samé spotené pazuchy, chlapi si dovoľovali a bolo potrebné ich odháňať ako otravné muchy. Však to poznáš." Pretočí očami. „Z chýb sa treba poučiť."

Nie, nepoznám. Nikdy som nebola v bare, nikdy som nebola na diskotéke, ba ani na žiadnom športovom zápase alebo turnaji. Môj skorší život na základnej škole bol fajn, no nikdy som nebola na školských výletoch, neboli na to peniaze. V momente, keď som mohla začať pracovať, tak som pracovala. Na strednej som už rovno zo školy kráčala do práce na plný úväzok v jednom zo supermarketov. Večer som piekla koláče a torty na objednávku, ale len keď sme práve mali dobré bývanie s vlastnou kuchyňou. Čas na zábavu, kamarátov alebo na zbytočné výdavky jednoducho nebol.

Nepamätám si deň, kedy by som nepracovala, ale len takto sedela s pohárom vína v ruke, ako práve teraz. Toto dnes je moje prvé posedenie s kamarátkami a ja vôbec netuším čo ma robiť alebo hovoriť.

Našťastie ma z trápenia v hľadaní novej témy na konverzáciu vyslobodí Nora, ktorá nám ukáže fotky z prvých dní jej dvojčaťa - Veroniky - v Angole. Veroniku som stretla len párkrát a tak sa ani veľmi nenamáham pozrieť sa na to, čo sa na fotke deje. Viem len, že nevyzerá šťastne a to má v pozadí žirafu, ktorá je absolútne rozkošná a neviem čo by som dala za to, aby som sa s ňou vymenila. Predsa len, zvieratá som mohla, po väčšine, vidieť len v knižkách.