Patrik

08 | Budapešť

"Kedy máš tú schôdzku a s kým?" 

Spoločne sedíme v krásnom čiernom aute, ktoré sa rúti po diaľnici smerom k metropole Maďarska. Môj prvý výlet za hranice ma necháva nedočkavou a nadšenou a jednoducho neviem obsedieť. 

"Zajtra ráno a potom sa hneď vraciame." Patrik naťuká niečo do mobilu, do ktorého sa pozerá polovicu cesty a keď zjavne stlačí poslať na poslednom emaily, konečne sa otočí ku mne. "Našiel som dve staré budovy na predaj. Jedna neďaleko centra Budapešti a druhá priamo v centre Miskolca a obe predáva ten istý človek. Dostal sa do finančných problémov, no namiesto toho aby dal budovy do dražby alebo aspoň za prijateľnú cenu a tak sa zbavil dlhov, si narukuje na veľa a nehnuteľnosti tam len tak stoja. Nie som jediný, kto si to všimol, ale zajtra mienim byť jediný, kto ho presvedčí o tom, že robí chybu a predá mi ich za lacnejšie." 

Usmejem sa. "Ty máš naozaj veľmi rád peniaze." pozriem sa von z okna, no nevidím tam nič zaujímavé okrem nekončiacej diaľnice, tak ako aj pred chvíľkou. "Ale prečo teda ideme už dnes?" 

Je nedeľný obed a i napriek tomu, že je víkend , mladý asistent Kristián spolu so šoférom pánom Lučenským, ktorý je Patrikov osobný šofér, pracujú bez to aby z ich úst vyšla čo i len jedna sťažnosť. Obaja sedia vpredu, šofér sústredený na jazdu a Kristián neustále ťuká do notebooku, ktorý ma položený na kolenách. Patrik zjavne každému platí veľmi dobre. Dokonca som počula, že jeho benefity sú ako z iného sveta. Nielenže zamestnancom poskytuje týždeň navyše dovolenky, možnosť pracovať z domu ale aj pre nich a celé ich rodiny bezplatnú diagnostiku v Národnom onkologickom inštitúte raz za dva roky. Prepláca nadčasy a odmeňovací systém je vraj ako z inej galaxie. 

Je to tvrdý šéf a obchodník, ktorého sa mnohí obávajú, ale o svojich zamestnancov sa stará. A oni mu na oplátku dávajú zo seba všetko. Tak by to malo byť všade. 

No čo ma prekvapilo viac, ako to, že má môj snúbenec šoféra, je to, že auto  - čierna limuzína s koženým interiérom - je upravená tak, aby ho dokázal šoférovať aj človek s fyzickým znevýhodnením. Keby sme pred asi dvadsiatimi minútami nezastavili na benzínovej pumpe, tak si ani nevšimnem, že pán Lučenský nemá jednu nohu a namiesto nej má protézu. 

Patrik v mojich očiach stúpol už tak vysoko, že i napriek tomu, že ho poznám len dva a pol týždňa, moje srdce pri každom pohľade do jeho očí, podskočí. 

Kto je tento človek a kde bol doteraz?

Keď som sa nad tým všetkým trochu zamyslela, Kristián ani nie je jediný Róm alebo menšina v Patrikovej firme. Žena, menom Anežka, je Patrikova najvyššia zástupkyňa a je to slabo vidiaca Rómka s maďarskými koreňmi. Taktiež som sa v kuchynke pri príprave kávy stretla s chlapcom, ktorý pracuje v kopírke a má zjavný Downov syndróm. Ako aj recepčný na našom poschodí je pán Karol, ktorý sa stále len chmúri a každému odvrkáva. Trpí zjavne achondropláziou s postavou nie väčšou ako sto tridsať centimetrov, ale s osobnosťou a inteligentom väčším ako celá budova firmy. Vraj je to dobrák, len to veľmi nevie s ľuďmi. 

Anička, pani čo mi prvý deň ukazovala oddelenie, mi niekedy počas týždňa tiež vravela, že ich firma ma špeciálne vyčlenený fond na výstavbu jednej sociálnej bytovky ročne, vždy v inom meste a je pre čerstvo dospelých ľudí, ktorí ako osemnásť roční, musia opustiť detský domov, no nemajú kam ísť. Vraj každému, kto o to samozrejme stojí, je tiež spolu s možnosťou prenajatia bytu, ponúknutá aj možnosť pracovať pre Patrikovu firmu buď ako stavbár, administratívny pracovník alebo ako pracovník upratovacieho servisu, ktorý sa stará o upratanie čerstvo postavených miestností. 

Tam kde štát zabudol, Patrik sa stará. 

Ak toto nie je niečo, čo kričí že Patrik je viac ako na sebe nechá vidieť, tak potom už neviem čo.