Patrik

20 | Je koniec

„Otec? Si tu?" vojdem do svojho bytu, ktorý je tmavý a pochmúrny. Začína sa jar, no v ňom to vyzerá, akoby všetko uhynulo.

A možno som to len ja. Možno len ja som v takej nálade a môj pohľad na svet je tým ovplyvnený. Možno, už nie som to isté dievča ako ešte včera večer. Ako môže jedna udalosť, niekoľko starých právd zmeniť človeka. Ako môže človek vďaka jednej jedinej udalosti, dospieť.

A ja si práve pripadám tak veľmi stará.

„Tu som," ozve sa hlas z kúpeľne a môj otec čerstvo vyčesaný s novým účesom, upravenou bradou od barbera a čistým oblekom vychádza z miestnosti, z ktorej sa tiahne vôňa drahého pánskeho parfumu.

Otec je znova pri peniazoch.

Kedy som však dospela k tomu, že už mi to je jedno? Kedy som stratila záujem odkiaľ tie peniaze má?

Ľúbim ho, je to môj otec a veľmi veľa rokov to bol jediný človek, ktorého som vo svojom živote mala. Kým som bola maličká, bol pre mňa ten najdôležitejší muž na svete, môj rytier, šampión, ochranca s chybami. Teraz je to moja kotva, moja záťaž.

„Kam sa chystáš?" opýtam sa slabo, ale nečakám že mi odpovie pravdivo. Možno áno, ale i tak by som mu to neverila.

„Mám rande." Hrdo sa na mňa usmeje a na ruku si začne zakladať zlaté hodinky, ktoré vyzerajú ako niečo starožitné. Jednoznačne to nie sú tie, športové a lacné, ktoré som mu dala na minulé narodeniny.

Otec míňa a pritom nepracuje. Otec si požičiava a nemá v úmysle to splatiť. Vždy sa nájde niekto, kto to spraví za neho. Vždy nájde spôsob, ako si požičať viac, aby splatil predošlý dlh a znova žil pár mesiacov šťastne. Nikdy nežil však pre mňa. Žil len pre seba, pre majetok, pre pohodlie a pre gamblerstvo. Jeho život je jedna veľká stávka, jedna veľká súťaž.

Môj nie. Ja neznášam neporiadok, ktorý mi do môjho prináša a ak chcem byť šťastná, musím sa zbaviť záťaže. Nech ma to bolí akokoľvek. Je čas konečne dospieť a vyletieť z hniezda.

Znova plačem. Za posledných dvadsať štyri hodín som vyplakala celé more. Človek by už čakal že cez tie suché červené oči, nedokáže pretiecť nič viac, no ide to. Moje slzy štípu, sú ako britvy, čo mi viac a viac rozrývajú srdce.

Musím to spraviť, musím tentokrát postaviť na prvé miesto seba a svoju budúcnosť.

Je mi to ľúto, oci.

„Prečo plačeš dievčatko? Však sa ma aspoň zbavíš. Našiel som tentokrát jednu veľmi milú slečnu z Rakúska. Šľachtičná. Krásna a milá. Istotne bude konečne tá pravá. Vidím jej to na očiach, všetky ostatné boli len burina na mojom poli a keď som sa ich konečne zbavil, táto grófka môže rozkvitnúť." Jeho slová znejú akože im naozaj verí, keď pritom on bol tá burina v poli plnom žien a ničil ich tým, že im bral všetku silu rásť.

Ako je možné, že sa otec dokáže opýtať otázku, ktorá v človeku znie ako starosť, no v skutočnosti je to len dobre premyslená slušnosť? Manipulácia. Existuje čas, kedy som len nebola slabá karta v jeho kartovej hre?

Všetky ženy lákal na to, že ja, chúďa sirota potrebujem matku. Okrem prvej, tej sľúbil, že jej pomôžem s domácnosťou, keď na mňa prišla. Patrika využil a všetko čo mi mal odovzdať skryl pre seba. Našiel u mňa dočasné bývanie, keď potreboval, ale nikdy sa neopýtal, či mám všetko čo potrebujem. Keď bol hladný, klopal na moje dvere, no zobral mi aj posledné, nechal ma hladnú.

Je koniec.

Skutočne.

Prepáč mi to, oci.