Patrik

15 | Máme problém

Dnes je môj deň voľna. Akosi som nepredpokladala, že moja pracovná zmluva je klasická ako pre všetkých a že aj ja mám aj dovolenky, paragrafy a možnosť maródky. Len viem, že musím pracovať tvrdo a poctivo aby som dokázala Patrikovi všetko splatiť čo najskôr. S tými dvoma platmi a neustálymi nadčasmi, by to malo byť len pár rokov. 

No pani Anička, z personálneho, mi pripomenula, že mám ešte staré dva dni dovolenky z minulého roka, z tých pár mesiacov kedy som začala pre Patrika pracovať, a mala by som si ich vybrať. A tak som zrazu mala napísané voľno na štvrtok a piatok tohto týždňa a neuvedomila som si, že už neviem, ani čo mám robiť.

Najprv som vyskúšala pár nových receptov na pečivo a sladké, ktoré som si nazbierala za posledné mesiace a nebolo kedy ich vyskúšať. Môj sen o pekárni, stále neumiera v mojom vnútri nech robím čo chcem. A tak nám byť hneď z rána voňal ako v samotnej rozprávke. Patrikovi sa ani nechcelo ísť z domu, i keď viem, že to bolo aj tým, že som prvýkrát nešla s ním. 

Zvyšok štvrtku som sa rozhodla nerobiť nič a len uvažovať nad svojimi životnými voľbami pri maratóne Nebezpečnej rýchlosti jeden a dva, pritom slintať nad mladým Keanu Reeveson v jednotke a nadávať na dvojku, pretože tam nie je Keanu a Sandra Bullocková ho vymenila za nejakého škaredého chlpatého policajta, čo nie je Keanu. Nič proti nemu, ale no...

Potom som sa rozhodla, že by som možno mohla spraviť niečo, čo som nikdy pred tým nerobila.

A tak som sa rozhodla že piatok skúsim bezhlavo nakupovať s cudzími peniazmi a trocha skrášliť seba i náš byt, rozhodla som si taktiež kúpiť predraženú kávu v známej svetovej značke s kávou, a nakoniec som našla malý salón krásy, kde som sa rozhodla nechať si do svojich ohnivých vlasov vložiť jemný melír, ktorý ich oživí, troška ich podstrihnúť a natočiť a dať si spraviť manikúru a pedikúru. Obočie sa mojej dnešnej rozmarnej nálade nevyhlo tiež.

Celý deň som platila Patrikovou kreditkou a pocítila som, že robím niečo zlé, len jediný raz. Zvyšok času som si to len užívala.

Sám Patrik mi niekoľkokrát za deň volal a navrhoval, čo ďalšie by som mohla kúpiť, spraviť a ako minúť jeho peniaze bez výčitiek.

Sprvu nebol veľmi nadšený. že nebudem vo firme. Kupovaný obed mu už nechutí, Kristián už nemá trpezlivosť na odpovedanie telefonátov a rezervovanie ubytovania pre zamestnancov firmy a jeho šéfa. Tajne si myslím, že mu chýba aj môj optimizmus, ktorý som sa mu snažila denne vložiť do pracovných povinností.

Na dobré sa ľahko zvyká.

Tak, ako aj na to, že aspoň na určitý čas nemusím myslieť na peniaze a jednoducho si užívať život v tomto krásnom byte, v tomto bohatom svete s kreditkou plnou peňazí.

Keď prídem domov cítim sa dobre unavená. Moje nohy bolia, ale nie tak, ako bolievali po dvanástke upratovania v hoteli a určite nie tak, ako po šestnástkach v pekárni, hodinách pečenia a následného predaja mojich výrobkov v pekárni. Chýba mi moja práca a to, ako som viac ako len tu a tam mohla zarývať prsty do cesta, ktoré sa pod nimi premenilo na niečo chutné a dokonalo voňajúce. Nikdy nič nevyšlo na zvýš, každý kúsok, ktorý sa mi zvýšil a nebol už na druhý deň predajný, skončil v útulku, kde teraz nosím aspoň dva chleby týždenne, ktoré upečiem vo svojom voľnom čase.

No zároveň mi môj starý život nechýba. Teraz mi nič nechýba. Patrik mi dal domov, dal mi dobrý pocit a pomaly mu splácam každý cent z toho, čo mu môj otec sebecky zobral.

Bojím sa dňa, kedy táto rozprávka skončí. Kedy bude všetko splatené a pozemky budú patriť môjmu falošného snúbencovi. Bojím sa vrátiť sa do svojho malého bytu a znova prísť na to, kde a koľko si otec požičal, koho nahneval a s kým sa zasa zaplietol. Mám teraz aj Borisa s Bibi, aspoň myslím že mám, ale bojím sa, že potom nebudem mať Patrika. Ba dokonca aj Kristián, ten tichý mladý chlapec, ktorý si stále nenašiel ku mne úplne cestu, mi bude chýbať.