Patrik

13 | Hľadanie pespektívy

Veci sa menia neustále. Priamo pred našimi očami, ale pritom nie vždy si tie zmeny  dokáže všimnúť.

Teplé dni, horúce noci, dusné rána a veľa svetla sa pomaly každým dňom mení na menej svetla a chladnejšie počasie. Zelené stromy na farebné. Kvety vednú. Zima prichádza. Jeden deň stačí mať na sebe tričko s dlhým rukávom a potom zrazu nestačí ani hrubá bunda a sveter.

Jeden deň nám pod nohami škrípe piesok na pláži, kamienky okolo rieky a ďalší biely sneh a ľadom pokryté mláky.

Ľudia sa menia. Ich telá starnú, ich vlasy svetlejú, ich telá sa krivia, ich výška sa zmenšuje. Každým dňom málinko, ale predsa. Neviditeľne.

Všetko sa mení.

Aj môj pohľad na môj vzťah s Patrikom. Tak nenápadne a tak pomaly, no moja dôvera v neho sa pomaly mení na nedôveru. Moje city k nemu sú stále tak intenzívne, stále ho vnímam ako dobrého človeka, ale niečo sa zmenilo. Niečo vo mne si nie je vôbec ničím ďalej isté. Ešte pred týždňom by som si povedala, že som do neho zamilovaná až po uši, no teraz sa obávam, že všetko bola len jedna veľká ilúzia.

Niečo mi tají.

Som si tým už absolútne istá.

Ale prečo? Aký má na to dôvod?

Pozriem sa cez okno svojho malého bytu smerom k parkovisku na opačnej strane, kde už konečne nestojí podivné auto s tmavými oknami a nečaká, kedy sa zjaví otec. Už znova niekoho nebezpečného dotiahol priamo ku mne a vôbec ho to netrápi. Tri dni postávali a čakali a dnes sa môj výhľad konečne zmenil na prázdne miesto pod stromom. Akosi viem, že túto zmenu má na starosti Patrik. 

Znova. 

Povzdychnem sa a pozriem sa na gauč, kde si otec spokojne vydychuje. Netuším ako to robí. Ako môže takto pokojne spávať, keď netuší čo s ním bude zajtra? Nemá prácu, nemá domov, nemá rodinu a už nemá ani jeho poslednú mladučkú priateľku. Má mňa, ale na mne mu nezáleží, aspoň nie tak, ako by otcovi na dcére malo. Má len sám seba a to je jediné čo na tomto svete miluje viac ako peniaze a luxus. 

Znova si prehrám scénku spred týždňa, hneď potom ako Patrik odtiahol otca von z dverí môjho bytu za golier. Dvere sa síce zabuchli, no moje ucho zostalo nalepené na nich. Tentokrát som sa už nenechala slepo vynechať. Nemienim byť za naivku, ktorá sa necháva ďalej vodiť za nos, len aby ju ďalší muž nejako využil.

Moje tušenie, že Patrik do môjho života vošiel skôr ako v ten deň, keď mi dal jeho pracovnú ponuku, sa potvrdil. 

xxx

„O čo sa tu snažíš? Mali sme dohodu!" ticho zavrčí Patrik.

Nemôžem uveriť, že niekto ako on, ten čo je stále si vedomí svojho okolia, snaží sa nespraviť žiadnu chybu, si nedáva pozor a začína svoje tajomstvá riešiť priamo pred mojimi dverami, kde ho môže ktokoľvek počuť. Zlosť mu asi zatemnila hlavu.

„Ja?" ozve sa oco, ale niečo ho umlčí. Tipujem že ďalší z Patrikových chladných pohľadov ktorý používa na svojich nepriateľov a na zamestnancov ak chce docieliť ten najlepší výkon.

„Neprerušuj ma. Dohodli sme sa. Ty mi pomôžeš, ja pomôžem tebe a ani jeden nepovie nič o minulosti."

Minulosti?

„Máš viac stratiť ako ja."

Ďalšie zavrčanie. „Je to posledné čo máš ty. Nie ona. To si zapamätaj. Ja ju ochránim aj keby ma už nikdy nechcela vidieť, ale čo spravíš ty bez nej ha? Neopovažuj sa mi už nikdy viac skrížiť cestu. Mám ťa za tie roky už plné zuby."