Patrik

04 | Podmienky

„Nie. V žiadnom prípade." Zatočím pre dôraz aj hlavou. To nemôže myslieť vážne. „Ja vás vôbec nepoznám."

„Ťa, nepoznám," podotkne to, že hneď po príchode do bytu ma nie poprosil, ale oznámil mi, že si musíme tykať. Dáva to zmysel v jednej časti našej dohody, ale tá druhá časť, kedy som jeho asistentka zasa nie je úplne presvedčivá. Šéfom som stále len vykala. „Volám sa Patrik Rusinka, mám nevlastného brata Alexa Rusinku. Bol som adoptovaný, keď som mal deväť a Alex šestnásť. Vlastním túto budovu ako aj ostatné naokolo." Otočí hlavu zo strany na stranu. „No už nie úplne, keďže veľa bytov sa už predalo a nie všetky sa len prenajímajú." Presunie sa smerom k mojej kuchyni a akoby tu nebol prvýkrát si zo skrinky na prvý raz vyberie pohár a napúšťa si do neho vodu. „Moja spoločnosť stavia byty, ale aj skupuje a premieňa ich na luxusné, drahšie nehnuteľnosti a následne ich opäť ďalej predáva. Spolupracujem aj s firmou muža tej dámy čo mi otvorila tvoje dvere."

Och, takže s Dominikom. Dáva to zmysel, keďže on je drevorubač a dodáva vraj veľmi kvalitné drevo. Vanda veľa rozpráva a rada, takže v podstate o nej viem najviac.

„Patrím k najmladším milionárom na Slovensku," povie hrdo a podľa toho čo som o neho stihla prečítať na internete, aj vlastnou zásluhou. Samozrejme základ mu poskytol otčim a to nie každý má a vtedy to trvá dlhšie dostať sa k takému bohatstvu, ale Patrik pracoval tvrdo a zaslúži si byť na svoj úspech hrdý. Aspoň tak som to vycítila z článku o ňom Bývam tu v Bratislave, ale mám malý domček aj na Orave."

Založím ruky v bok. „To mi nehovorí o tebe nič. Nie ako o človeku. Iba to, aký si zamestnávateľ a z čoho mi budeš platiť," poviem sebavedomejšie ako sa cítim.

Netuším čím to je, že ešte neutekám opačným smerom. To, čo odo mňa žiada, kričí všetkými varovnými signálmi. Som slobodná mladá žena a musím sa chrániť, musím si dávať pozor s kým sa stretnem, dávať pozor s kým sadám do auta. Musím dôverovať, ale vždy preverovať.

Povzdychne si a pohliadne mi do očí. Niečo v tých jeho modrých očiach je tak veľmi známe len neviem prísť na to čo. Niečo je tam aj tak veľmi zraniteľné, že mi komanduje, aby som mu verila. Ukazuje mi jeho zraniteľnú stránku, aby ma uistil, že všetko bude v poriadku. Toto je len práca a viac odo mňa nechce. „Mám rád červenú farbu, takú tú skôr ako je oheň, ako sú tvoje vlasy a tiež zelenú. Zbožňujem zmrzlinu, ale neznášam všetko s orechmi. Rád športujem a mám rád lietadlá. Rád ich pozorujem ale aj som pilot malého jednomotorového. Kedysi som sníval, že budem aj bojovým pilotom a po strednej škole som absolvoval výcvik v armáde, ale od malička mám zlé pľúca, takže nebolo možné, aby som ostal v armáde a komerčným pilotom som netúžil byť.."

Prikývnem. „Aj ja mám rada zmrzlinu, viažu sa mi k nej najlepšie spomienky z detstva."

Usmeje sa. Jeho prvý reálny úsmev a vyrazí mi dych. Tento muž je veľmi atraktívny, no nie komerčne. Jeho úsmev je trošku nerovný a jeho zuby nie sú úplne biele a rovné ako tie kúpené, stále pekné, ale iné. Jeho nos zasa vyzerá akoby bol zlomený na viacerých miestach a jeho postava je chudá, možno aj trochu viac akoby bolo ideálne. Svetlé strnisko má chybné prázdne miesta,  no i tak mu pristane. A jeho oči sú úzke a keď sa takto usmeje, premenia sa len na tenké čiarky. Ale tie jeho oči i keď nedokonalé a tajomné a plné pery sú určite veľkým lákadlom nás žien.

„Mám rád turistiku, viac menej okrem lietania, mám rád všetko čo sa dá robiť zadarmo. Nerád míňam svoje a ani iných peniaze. Vždy len to, čo je potrebné a nutné. Svojim adoptívnym rodičom som vďačný, ale nemám s nimi extrémny rodinný vzťah. Slušný a príjemný, ale nie taký aby sme si prejavovali akúkoľvek náklonnosť. Môj starší brat, Alex, je niekto s kým by som chcel byť stále v kontakte, pomohol mi v živote veľa." usmeje sa znova.