Patrik

17 | Patrik I.

Z Patrikovho pohľadu

Pred dvadsiatimi rokmi

Prvý deň v detskom domove:

Otec aj mama sú preč.

To je všetko čo mi povedali, keď ma sem brali.

Medzi sebou si povedali viac vecí. Asi si tie dve ženy mysleli, že som hluchý, alebo že nemám ani základné vzdelanie, keď ma našli pri nehybnom tele môjho otca.  Moja matka dýchala, ale ťažko. Ležala vedľa nás so slzami v očiach, ale s blaženým skleneným úsmevom ako vždy, keď si pichne tú injekciu. 

Ešte hodinu pred tým sa hystericky smiala.

Tie dve ženy si myslia, že keď mám sedem rokov, že netuším čo sa s otcom stalo. Myslia si, že nemám potuchy, čo ho zabilo a čo o chvíľu zabije aj moju matku. Netušia, že to som bol ja ten, čo privolal sanitku, keď som tetu z reštaurácie, kde občas chodím žobrať jedlo, poprosil o telefón. Myslia si, že neviem ani počítať, čítať ani písať, ale len v tomto poslednom majú pravdu. Mama ma naučila čísla, keď jej bolo dobre a aj si dokážem veľa vecí prečítať, ale písať nie. 

Chápem toho veľa. Mal by som byť v škole už druhý rok, no ja som nebol ani jeden raz v škôlke. Mal by som mať rodičov, čo mi dajú jesť a nie ľudí, ktorým musím hľadať jesť ja. Zlyhal som, otcovi som nedával dosť na to, aby si ten jed, ktorý si pichal do žil, nezobral jeho život.

Viem kam ma berú. Mama keď bola dobrá i keď triasla sa ako osika, ale nie až tak aby bola ešte agresívna, vždy nahlas uvažovala, že by mi bolo lepšie v detskom domove a nie medzi nimi. Milovala ma, ale drogy milovala viac. Ona bola však tá, čo mi raz vysvetlila, čo droga je a čo s ňou robí. Otec? Ten si ma nikdy nevšímal. Príliš sebecký na to, aby dal niekomu prednosť pred sebou. Aj to mi povedala mama. 

Mal som rád mamu, ale nebola to dobrá mama. 

Tie ženy predo mnou v aute si myslia, že sa veziem autom prvýkrát. No sú na omyle. Mama mala aj dobré časy. A keď ich mala, brala ma na výlety, na nákupy a taxíkom sme sa odviezli domov. Potom však prišiel otec – tiež na nejakom aute – a mama znova padla do čierno čiernej tmy.

Pamätám si ako pekne voňala, ako dobre piekla sladké veci a aj to ako prišiel otec a na sebe mal samé ligotavé veci. Pamätám si aj to, ako po pár mesiacoch, vyzerali ako strašidlá z filmu. Tak veľmi si ublížili a na mňa zabudli. 

Myslia si, že sa bojím. Ale v tom sa mýlia asi najviac. Myslia si, že mi je za rodičmi smutno a to je tiež omyl. Neviem čo budem robiť, čo chcem, aké mám vôbec myšlienky, ale konečne sa cítim voľný od toho, čo ma čakalo každý deň doma.

Konečne mám pocit, že môžem dýchať aj keď by mi mali slzy zapchávať nos. No neplačem. Nemám prečo. 

xxx

Trinásty deň v detskom domove:

Deti sa ma tu boja.

Prvýkrát v živote ich vidím po kope toľko. Prvýkrát v živote sa musím deliť o to málinko, čo mám. Ten malý nožík, čo som mal od mamy z lepších časov na obranu, mi vzali a tak som našiel autíčko, ktoré je celé dochrámané a veľmi ťažké, kovové. Ako zbraň na ochranu pred útokom je to moja jediná možnosť.

Mama vravela, že musím byť stále v strehu. Nikomu neveriť. Dávať si pozor komu sa obraciam chrbtom. 

Kričím keď mi nerozumejú. Moja reč vraj nie je taká dobrá ako ostatných a ja som z toho frustrovaný. Však rozprávam, prečo sa tvária že nie? Neviem sa naučiť písať a dávajú ma do kopy s mladšími deťmi, ktoré sa mi smejú. A tak kričím znova.