Patrik

18 | Patrik II.

Z pohľadu Patrika

Patrik, 20 rokov

"Ktorá mi ho z vás dievčatá vyfajčí?" pozriem sa cez červené, rozmazané videnie okolo seba. Oči mám suché a v ústach mám Saharu tiež. Kedy som naposledy vypil niečo iné ako alkohol? Pamätám si vôbec ako chutí voda? "No tak žiadna? Dám vám päťdesiat." netuším, či mi vôbec nerozumejú, ale všetky do jedného nech sa tvária akokoľvek sväto, rozumejú peniazom. Jedna sa musí chytiť. Potrebujem umlčať tie nepriateľské hlasy v hlave nech to stojí čokoľvek.

Samozrejme, že sa jedna postaví a na kamarátky pokrčí ramenami. "Idem, ale zadarmo. Však je sexi." 

Zakývam hlavou a pridám aj prst. "Ty nie, Tamara, teba mám už po krk. Chcem niečo nové." zasmejem sa, no ten zvuk v mojich ušiach znie ako piskot nechtu o tabuľu.

Už sa neviem ani normálne smiať.  

Žiadna už nenaberie odvahu priznať sa pred kamarátkami, že jej nevadí svoje telo predať. Je to škoda, ale Tamara teda musí stačiť a ešte aj ušetrím. 

Pozriem sa na ňu a v jej očiach žiaria slzy. Stále stojí ako prikovaná k miestu, kde som ju nechal. Viem, že som chuj, viem, že som jej ublížil, ale s vodkou namiesto krvi, mi je všetko jedno. 

Som na vrchole sveta. Som bohatý, môžem si kúpiť čokoľvek - učiteľov, známky, kamarátov, autá, domy, štetky alebo aj svedomie. Komu sa to nepáči, nech jednoducho odíde. 

Tamara sa chvíľku hrá na urazenú, no po pár slovách o tom ako veľmi ju chcem, je po minúte i tak v mojej izbe na byte, čo mi prenajal otčim kým doštudujem aby som nemusel bývať na špinavom internáte a padá rovno na kolená. 

Vezmem si do päste hrsť jej dlhých vlasov a pomáham jej hlave, aby ma znova uspokojila. Tamara je moja stálica už roky. Viem, že chce viac, že v to dúfa, ale to sa nikdy nestane. 

V poslednom čase, pri toľkom alkohole, ma uspokojiť nie je najľahšie. V poslednom čase, začínam mať pocity, začínam uvažovať nad vecami, ktorými som neuvažoval toľko rokov, nedokážem sa odviazať ani s tými najmokrejšími ústami, široko roztvorenými okolo môjho vtáka, čo sajú akoby im šlo o život. Viním za to práve to, že už ma Tamara nebaví, no keby som si bol ochotný priznať pravdu, bolo by to to, že problém je vo mne. 

Znova to nejde. 

Frustrovane ju za vlasy potiahnem a odtiahnem ju od seba preč. Napravím sa a vložím si ho späť do nohavíc, zatiaľ čo Tamare hodím desať eurové bankovky k nohám. Chcem ju ponížiť tak silno, ako ponížený sa cítim i ja. 

Keď pri odchode počujem jej vzlyky, prvýkrát za posledné roky ma pichne pri srdci. Prvýkrát po dlhom čase pocítim svedomie. A to som si myslel, že som ho nechal niekde v detskom domove na poličke. 

Nezastavím sa však, presuniem sa späť do obývačky, kde ľudia tancujú, bozkávajú sa, pijú a šnupú biely prášok zo stola. Bankovky sú ich nástroj neresti, akoby neznamenali nič. Peniaze v mojich kruhoch veľa neznamenajú a pritom znamenajú všetko. Keby som ich nemal, nikto z týchto ľudí tu teraz nie je. 

"Dáš si?" netuším od koho prichádza táto otázka, ale môj pohľad nedokáže opustiť ten biely prášok uložený do dlhej bielej čiary na stole. Pomôže mi to zabudnúť? Chcem vedieť, čo je na tom také magické, že ľudia zabúdajú na vlastné deti, kašlú na svojich skormútených rodičov, zabúdajú na morálku a zásady, zabúdajú a zahadzujú všetko kým sú a všetko len pre štipku drogy.  

Moje nohy ma nesú samé. Kľakám si, beriem do rúk zrolovanú bankovku a zhlboka sa nadychujem. Je to moje prvýkrát, doteraz som bol ešte aspoň z časti človek. Štípe to, ale ten pocit je takmer okamžite nahradený pocitom neskutočného sebavedomia, príjemným pocitom. Cítim sa nabitý energiou, moje telo je ľahké a moja myseľ je prázdna. Nič ma netrápi. Nikto ma nedokáže zraziť na zem. Všetko je zabudnuté. Som na vrchole sveta.