Bez vysvetlenia

Prvá kapitola

     Sedím v lavici medzi knihami a svoju tvár schovávam v ich stránkach, ktoré sú mi z časti útechou a z časti záchranným kolesom. Moje myšlienky víriace mi v hlave, sú stále viac a viac rozhádzané. Sama v nich neviem nájsť žiadny súvis, možno dokonca ani význam. Veď ako by som aj mohla, keď sami nevedia, čo mi chcú povedať. Ako ma chcú upútať?

Dnes sa znova cítim osamelá, tak ako posledné štyri roky. Môj život sa stal iba veľkým mlynským kolesom. V lavici sama medzi knihami a na môj dosah žiaden iný študent. Nik sa na mňa ani nepozrie, štve ma to, no zároveň som tak rada. Jedine vďaka pohľadom, ktoré sa neupierajú na mňa, mám aspoň malú chvíľu pocit, že sa nikto o mňa nezaujíma, že konečne nikto nerieši môj vzhľad. Upokojuje ma, keď viem, že nikto nemá o mňa záujem.

Vo svete, kde je podstatnejší vzhľad ako to, čo nosíme v srdci, sa cítim stratená a verím, že nie som jediná. Ľudia sú až príliš leniví na to, aby spoznali človeka do hĺbky, preto radšej usudzujú, že ho poznajú na základe jeho vzhľadu. Stačil jeden pohľad a tá osoba, na ktorú sa práve pozeral ktokoľvek, bola buď hneď odsúdená do tmavých kútov, alebo si mohla sadnúť ku komukoľvek bez blbých narážok a každý by ju mal hneď rád. V tomto svete už neexistuje nič medzi. Nič, čo by ťa nedokázalo odsúdiť.

,,Annie, prosím vás vysvetlite ostatným študentom, ako sa tvoria tieto chemické rovnice. Pretože podľa posledného testu súdim, že ste jediná, ktorá tomu chápe." Profesorka Balážová sa na mňa pozrie ponad veľké dioptrické okuliare.

Zodvihnem k nej zrak s prosbou, aby to odo mňa nežiadala. Takmer celú hodinu sa mi darilo splynúť s prostredím. Nie, nehrám sa na chameleóna, len sa snažím byť neviditeľná. Jedine v tejto chvíli na mňa profesorka upriamila pozornosť. A práve teraz som si istá, že chce uviesť všetkým mňa ako príkladnú študentku, čo ja zo srdca nenávidím. Nerada sa ukazujem ľuďom, a tak radšej čuším v kúte a všetko, čo viem si nechávam pre seba.

,,Ale pani profesorka, určite... určite tu je aj niekto iný, kto to mal v teste dobre," habkám v snahe vyhnúť sa svojmu prejavu pred tabuľou, kedy by si ostatní študenti nenechali ujsť príležitosť pošliapať ma a zhodiť slovami a svojimi narážkami.

,,No tak, Annie, nemusíte byť skromná všetci dobre vieme, aká ste dobrá študentka a vy to viete určite tiež." Usmeje sa a rukou naznačí, aby som prišla k nej.

Neochotne sa postavím zo svojho miesta, ktoré pre mňa ešte pred pár sekundami predstavovalo ochrannú bublinu.

Snažím sa, čo najrýchlejšie prejsť okolo ostatných študentov, aby ma náhodou niektorý z nich nepodkopol alebo neopľul. Ujde sa mi však uštipačná poznámka: ,,Možno múdra, no škaredá." Tento posmešný komentár, ktorý profesorka určite nemohla započuť, sa snažím ignorovať a tvárim sa, že som nič nepočula. Veď predsa som už na toto zvyknutá. Som zvyknutá na posmešné komentáre, na odsudzovanie, opovrhovanie a vyhýbanie sa mojej osobe. Bola to predsa moja voľba, nemôžem sa teraz hnevať.

Postavím sa pred tabuľu a otočím sa smerom k svojim spolužiakom. Dlane si nervózne žmolím a cítim, že hlas sa mi rozpadá aj napriek tomu, že som ešte nič nepovedala.

,,Môžete začať," profesorka Balážová mi naznačí, aby som začala so svojím výkladom.

Chvíľu fixku na tabuľu prevraciam medzi prstami, kým naberiem odvahu a začnem vysvetľovať. Hlas sa mi trasie a občas mi preskočí.

Každý iný druh rovnice vysvetľujem zvlášť, občas niečo poznačím na tabuľu, aby si to vedeli moji spolužiaci lepšie predstaviť. Hlas sa mi trasie a občas mi preskočí. Myslela som si, že ma nikto nebude počúvať. Že dievčatá si budú obzerať svoje nové nechty a chlapci budú odpisovať dievčatám, ktoré túžia iba po jednom - chvastať sa tým, že sa mu dostali do postele dúfajúc, že budú ten najkrajší pár. Lež v jeho hlave to je iba ďalšia palička nad jeho posteľou.