Bez vysvetlenia

Tridsiata druhá kapitola

Už zavčas rána musím ponaťahovať kosti, aby sme stihli vyraziť včas. Lian celú noc nespal, všetko pripravoval na náš odchod. Nesmie nastať ani jediná chybička. Chcela som mu s tím pomôcť, aby to mal rýchlejšie, no namietol, vraj musím oddychovať a poriadne sa vyspať. Stále dookola to isté, iba oddychovať, koho by to bavilo. No na svoj spánok a energiu úplne zabúda.

Iba tesne nad ránom si ľahol ku mne a zaspal na malú chvíľu, aby načerpal trochu energie. Vždy mu stačilo pár hodín, dakedy minúta a bol svieži ako rybička. Ja nech som spala akokoľvek dlho, nikdy som nebola dostatočne vyspatá. Mohla som o tom iba ďalej snívať. Lian bol pre mňa v mnohých smeroch dokonalý, aj v tomto bol.

„Henry pôjde skontrolovať okolie lesa, aby sa uistil, že nás nikto nesleduje a potom budeme môcť vyraziť," Lian mi vtisne bozk na čelo.

„Henry s nami nepôjde?" opýtam sa prekvapene. „Nie, možno raz za vami prídem, keď vybavím, čo bude treba," odpovie mi Henry sám.

„Budeš mi chýbať," pevne ho objímem aj cez bolesť rebra. „Veď aj ty mne a hlavne už nebudem mať komu rozprávať svoje vtipy."

„Sľúb mi, že raz za čas zavoláš?" pozriem sa na neho so psími očkami. „To je jasné," pobozká ma na líce a odíde spolu s Lianom k vchodovým dverám.

Nechám ich nech sa rozlúčia a sadnem si na stoličku. Keď sa Lian po pár minútach vráti ešte prejde celú chatku, aby sa uistil, že je všetko v pohode.

„Bojím sa," hlesnem, keď si obúvam topánky. „Nemáš čoho. Do zajtra budeme určite za hranicami a tam nám letí lietadlo," ubezpečí ma, že môj strach je zbytočný. No aj tak sa neprestanem báť. Zlý pocit mi zviera srdce a možno to je iba adrenalín.

„A čo ak sa nám cestou niečo stane? Čo potom?" „Na také ani nemysli," pohladí ma po líci a pokarhá pohľadom. „Vieš, že musím. Vždy som myslela na všetky možné riziká dopredu." „Áno, ale čo si z toho mala?" Moja odpoveď ostane visieť vo vzduchu nevyslovená. Dobre ju pozná, rovnako ako ja. Vie, že vždy to bolo zbytočné. Buď som na obavy nemala ani dôvod, alebo ma nezachránili od zla, veď ako by aj mohli.

„Poď už," otvorí mi dvere.

Chvíľu ešte váham. V mysli si prehrávam či je naozaj toto dobrý nápad a to správne riešenie, utiecť. Utiecť pred strachom a neporaziť ho. No môj útek ho mal poraziť, mal byť tým, čo zničí každý kúsoček strachu, ale nedarí sa mu to. Skôr ho vo mne muruje ešte väčšmi.

Pripravení vyjdeme z chatky, Lian ju starostlivo zamkne a spoločne nastúpime do auta. Dvere na aute poriadne zabuchnem. Pás kŕčovito zvieram v rukách a stále váham, či nebude predsa len lepšie zachrániť iba Liana. Ak by Lucas dostal to, čo chce, dal by mu pokoj. A to ja som to, po čom túži tak šialene. No možno mi nepovedal pravdu, rovnako ako Lian doteraz. Neprezradil mi, kto ma chcel uniesť skôr ako on, či to bol naozaj Lucas, ako som si myslela.

Už netrpezlivo vyčkávame Henryho telefonát, no keď sa konečne rozozvučí Lianov telefón, hneď ho zodvihne. Zadá pár pokynov, prikývne aj keď ho Henry nemôže vidieť a hneď, ako zloží naštartuje. Ešte prvých pár minút sedím ako na ihlách, stále sa ošívam, ale nič nehovorím. Až Lianova dlaň na mojom stehne ma upokojí.