Bez vysvetlenia

Jedenásta kapitola

Ráno sa zobudím a snažím sa rozpamätať z toho, čo sa včera vlastne stalo. Lian už pri mne neleží, dokonca sa ani nenachádza v izbe.

Pohľad mi padne na rozbitú vázu. Budem to musieť upratať. Ťažko si povzdychnem. Všetko to pozametám metličkou z kúpeľne a vyhodím do koša. Kvetov mi je celkom ľúto, boli jediné, čo robilo túto izbu krajšou a útulnejšou, no za túto noc bez vody zvädli.

Spoza dverí sa ozve klopanie. „Áno?" Dvere sa otvoria, no nestojí v nich Lian. „Henry?" Prekvapene sa na neho zadívam. „Áno, som to ja v celej svojej kráse." Otočí sa okolo svojej osi. Zasmejem sa. „Včera si sa na mňa pýtala a keďže Lian netúži tiež po ničom inom, ako ma znova vidieť, rovnako ako ty, zavolal ma dnes na menšie skoré rané pracovné stretnutie," prevráti očami. Nadšenie naozaj neskrýva.

Nad jeho pyšnosťou iba pokrútim hlavou, no ústa sa mi zdvihnú do úsmevu. Konečne nejaké oživenie.

„Ale už budem musieť ísť, tak som ťa prišiel iba pozdraviť." „Tak skoro? Veď si len teraz prišiel." Hlas mám plný sklamania. „Nechcem vás s Lianom vyrušovať," žmurkne na mňa. „Vyrušovať? Nežartuj, bez teba je tu totálna nuda. Čoskoro z toho zošaliem." „Ale no tak, Hádam to nie je až tak hrozné," zasmeje sa. „S Lianom vie byť aj celkom zábava, nie je až taký suchár," chlácholí ma. „Chodila som s ním," pripomeniem mu. „Ale zmenil sa," hlesnem so sklamaním. Venuje mi jeden ľútostivý pohľad. Nereaguje inak. Sám vie, že to tak je. „Naozaj už musím ísť." Pevne ma objíme a do vlasov mi vlepí jeden bozk. „Utrasie sa to, čoskoro." Venuje mi ešte jeden povzbudzujúci úsmev a otočí sa na odchod. Medzi dverami zastane. „Takmer som zabudol. Lian ti odkazuje, že máš ísť do kuchyne na raňajky," oznámi mi rýchlo. „Do kuchyne?" opýtam sa prekvapene, viac ako by som chcela. „Áno. A to si váž, pretože Lian neraňajkuje a to ja naozaj nechápem," prevráti očami. „Ale ja neviem, kde je kuchyňa," zahanbene ho zastavím skôr, ako odíde. Zdvihne obočie a udivene si ma premeria pohľadom. Potom mu to pravdepodobne docvakne, lebo sa začne konečne tváriť normálne. „No tak poď," ukáže smerom ku schodom. Poslušne za ním kráčam. Zídeme po schodoch na dolné poschodie a Henry ukáže smerom k jednej miestnosti bez dverí. „Ty nejdeš?" spýtam sa ho, keď svoje kroky namieri k dverám vedúcim von z domu. „Nie, mám ešte nejaké povinnosti, aj keď za normálnych okolností by som sa raňajkám potešil. Lenže Lian by ma určite vyhodil," zasmeje sa. „Maj sa, kamoš," zakričí smerom ku kuchyni.

Henry odišiel. Opatrne si to namierim k tichej miestnosti, z ktorej sa nič neozýva. Žiadny náznak po tom, že tam niekto je. Vojdem do priestrannej kuchyne spojenej s jedálňou a obývačkou.

„Dobré ráno," pozdraví ma Lian stojaci chrbtom otočený ku mne pri kuchynskej linke. „Dobré ráno," odzdravím ho. „Ty robíš raňajky?" neskrývam prekvapenie v hlase. „Áno," otočí sa ku mne a na stôl odnesie nejaké jedlo.

Je bez trička a to, že jeho hruď je perfektná nemusím hádam ani komentovať. Kým stál ku mne otočený chrbtom, mohla som si všimnúť jedno malé tetovanie na jeho chrbte, blízko pri krku. Je príliš malé na to, aby som si ho mohla prečítať z diaľky. Predtým než... než sme sa rozišli, ho nemal.

Pohľad mi ostane visieť na jeho nahej hrudi o čosi dlhšie, než by to bolo normálne. „Ak ti to vadí, môžem si obliecť tričko," všimne si, ako moc ma jeho odhalená hruď vyviedla z mieri. „Nie, to je v pohode," odvrátim od neho pohľad. Za túto vetu sa v duchu preklínam, viac som ani nemohla dať na sebe poznať, že sa chcem na neho pozerať celé raňajky. „No ako myslíš, ale dúfam, že ťa tu nebudem musieť zbierať zo zeme." Venujem mu jeden zamračený pohľad. „Alebo vieš čo? Radšej si ho obleč," poviem po chvíli. „Ale moc si nefandi," prevrátim očami.