Bez vysvetlenia

Ôsma kapitola

Ráno sa zobudím v posteli prikrytá dekou. Ani neviem, ako som zaspala. Večer som si ľahla do postele s pokrčenými kolenami k hrudi a rozmýšľala som, poddala som sa návalu myšlienok. Dokonca som sa ani neprikryla dekou. Musel tu byť Lian, keď som spala, to on ma zakryl, aby som nezmrzla od strachu. Predstava, že sa tu možno ešte pred chvíľou pohyboval, vo mne vyvoláva zimomriavky.

Nie, ja by som sa ho nemala báť, jeho prítomnosť by vo mne nemala vyvolávať strach! Veď kedysi som s ním trávila každý jeden deň. Bol jediný človek, ktorému som verila, poznala som ho, on by mi nebol schopný ublížiť. A predsa sa ho bojím... Bojím sa ďalšieho dňa. Bojím sa nového stretnutia s ním a cítim, že to bude čoskoro. Bojím sa, že sa zmenil. Na prvý pohľad, je to ten istý Lian, presne ten, ktorého som spoznala pred štyrmi rokmi. Ale ľudia sa menia, aj ja som sa zmenila. Každý sa raz zmení bez ohľadu na to, ako veľmi chce alebo nechce.

Spoza dverí sa ozve jemné klopanie a hneď na to sa dvere otvoria. Do izby vojde on - Lian. ,,Dobré ráno," pozdraví ma.

Ja zo seba vysúkam iba tiché: ,,Dobré."

,,Priniesol som ti raňajky," na stolík vedľa postele položí tanier s jedlom.

Stále som sa na neho nepozrela, namiesto toho svoj pohľad trpezlivo upieram na stenu. ,,Nie som hladná," zamrmlem.

,,Musíš niečo zjesť. Ani neviem, kedy naposledy si si dala niečo do úst. A určite nechceš ochorieť." Čupne si k posteli, snaží sa ma prinútiť pozrieť mu do očí, jemne ma pohladká po stehne, no namiesto elektrizujúceho pocitu, kedy by sa mi mal v bruchu spustiť roj motýľov, mi po tele prejdú zimomriavky strachu.

,,A čo ak chcem?" pre tentokrát sa na neho už pozriem, predsa si nemôžem nechať ujsť to, ako sa zatvári. No na moje sklamanie má pohľad rovnaký ako včera. Prázdny. Žiadne emócie, žiaden hnev.

Už nič nepovie. Absolútne nič. Ešte raz sa na mňa pozrie a odíde. Dvere znova za sebou zamkne určite s rovnakým strachom ako včera. A možno ani nie so strachu, ale z potreby ukázať mi, kto tu rozhoduje, velí, a že nemám šancu ujsť. Teraz som jeho korisť a on si so mnou môže robiť predsa, čo len chce.

Jedlo na stolíku nevyzerá vôbec zle, práve naopak. Pochybujem, že ho pripravoval práve on, teraz má predsa ruky plné práce so mnou. Kúsok z jedla si predsa len vezmem.

Veľa toho nezjem, ani polovicu. Žalúdok mám scvrknutý ako sušené hrozienko.

Do izby preniká čoraz väčšie svetlo. Tak veľmi si prajem aspoň na chvíľočku vyjsť z týchto štyroch stien. Poobzerať sa po okolí. Možno ak by som Liana poprosila, aby mi dovolil na chvíľu vyjsť z izby, moje prianie by sa mohlo stať skutočnosťou. Pravdepodobne by vôbec nesúhlasil. A tak svoj nápad posuniem do úzadia svojich myšlienok.

Z chodby za dverami sa ozývajú hlasy. Tiché, no dosť hlasné na to, aby som z časti rozumela o čom sa rozprávajú ľudia na chodbe. Jeden z hlasov patrí určite Lianovi.

,,Tu sa dlho nebudeš môcť schovávať," zaznie neznámi hlas.

,,Ja viem, ale ešte aspoň týždeň to tu musím vydržať. Musím všetko vysvetliť Annie, ona by so mnou znova dobrovoľne nešla."

Tento rozhovor začína byť zaujímavý. O akom schovávaní sa to rozprávajú? A čo mi chce Lian vysvetliť?

,,Predsa jej nič nemusíš vysvetľovať, tak ako prvýkrát. Jednoducho ju prinútiš odísť s tebou."

,,Ty to nechápeš!" skríkne Lian, no náhle hlas stíšil. ,,Už teraz ma nenávidí! Nemôžem si dovoliť, aby ma znenávidela ešte viac a už vôbec nie, aby sa ma bála! Mohlo by to mať vážne následky." V jeho hlase je stále hnev.