Bez vysvetlenia

Dvadsiata kapitola

Ráno sa zobudím vo svojej posteli. Lian ma musel včera vyniesť až hore. Nepamätám si, ako som zaspala, no viem, že som sa túlila k nemu.

Pri snahe vstať z postele mi ostrá bolesť vystrelí do kolena a prinúti ma ostať ležať. Úplne som zabudla, že som sa včera zranila. Pre tentokrát sa už pomaly posadím na posteli a nohy zvesím na zem. Pohľadom si prezriem nohu, už nemám na sebe rifle zo včera. Boli celé špinavé, dotrhané a zakrvavené.

Opatrne sa postavím a ťažkou krívajúcou chôdzou prejdem do kúpeľne. Umyjem sa, ale iba tak, ako mi to obviazaná noha dovoľuje. Osprchovaná a oblečená vyjdem z izby. Na chodbe stretnem Liana. Zamračene sa na mňa pozrie.

„Dobré ráno," rozpačito sa usmejem a jednou rukou sa opriem o stenu. „Prečo neležíš v posteli? Nehovoril som ti azda, že máš oddychovať?" Podíde ku mne a chce ma zodvihnúť zo zeme. Rukami sa ohradím. „To naozaj netreba, ten kúsok prejdem aj sama." „Dobre, ale nechcem vidieť, že sa budeš pohybovať po dome a zvlášť po schodoch," výhražne sa na mňa pozrie. „Dobre, oci," zavtipkujem a namierim si to späť do izby. „Prinesiem ti raňajky." Lian zbehne dole schodmi skôr, ako som ja vo svojej izbe.

Akurát, keď sa posadím na posteľ, vojde spolu s raňajkami. Jeho rýchlosť je ďalšia zaujímavá vlastnosť na ňom. Položí ich na stolík vedľa postele a odíde so slovami, že ide pracovať.

Tanier si vezmem do ruky, mňam, hrianky. Tie mám rada. Prekvapivo zjem všetko. Ak by som už nebola plná až do prasknutia, tak by som si určite ešte dala.

Prázdny tanier odložím na stolík a očkom mrknem po knihe vedľa taniera. No aj napriek túžbe začítať sa do nej ju nechám ďalej ležať na stolíku a nechám sa pohltiť hĺbkou svojich myšlienok.

„Prišiel som ti previazať koleno." O hodinu neskôr zavítal Lian opäť do mojej izby. Viac sa chrbtom potisnem k stene, aby mal ľahší prístup k môjmu kolenu.

Opatrne mi začne odväzovať obväz. Každý jeden jeho pohyb sledujem. Určite nikdy nič nerobil s takou jemnosťou a opatrnosťou, ako dnes. Občas zatnem zuby od bolesti, aby som utlmila syknutie. Nechcem, aby mal pocit, že to robí zle. Že to nerobí s dostatočnou opatrnosťou.

„Za pár týždňov to budeš mať už úplne zahojené," povie, aby medzi nami nevládlo až príliš dlhé ticho. Venujem mu malý úsmev. „Ďakujem, že sa takto o mňa staráš."

„A mám iné východisko, ak nechcem, aby si mi zas utiekla?" Prstom mi brnkne po nose a zasmeje sa.

Na ranu mi niečo natrie a vymení gázu za čistú, potom ju už iba naspäť obviaže.

„Mohla by som sa prosím aspoň trochu prejsť?" pozriem na neho s prosbou, keď dokončí svoju prácu. „Nemôžem predsa iba stále sedieť a nehýbať sa. Celé telo mám z toľkého sedenia stuhnuté," nečakám na odpoveď. Už vopred mi je jasné, ako by asi znela jeho odpoveď. Iba samé: „Annie odpočívaj. Annie, nesmieš sa namáhať." Stále dookola to isté.

„A kam by si chcela ísť?" zaznie otázka pomedzi moje myšlienky. S neskrývaným šokom sa na neho pozriem. „Dobre by mi padol čerstvý vzduch alebo sa iba tak rozchodiť." Premeria si ma pohľadom a na chvíľu sa zamyslí. „Ešte mám prácu, ale keď to dokončím, prídem po teba. Vezmem ťa na terasu za domom." Vďačne sa na neho usmejem.

Nevedela som, že dom má aj terasu, doteraz som si to moc nevšimla. Asi to bude tým, že za domom som ešte nikdy nebola. Lian sa vytratí z izby a ostanem tu zas iba ja a kniha, ktorú sa bojím dočítať.

§

Deň sa pomaly začína schyľovať k večerným hodinám. Únava mi je čoraz viac na dosah. No nedovolím si ľahnúť a ani zaspať. Ešte stále dúfam, že Lian sa ukáže a vezme ma na vzduch, tak ako sľúbil.

V posteli to viac už neobsedím. Postavím sa a krívajúc prejdem k oknu, ktoré otvorím. Ovalí ma príjemný večerný vzduch. Vôňa lesa je teraz intenzívnejšia ako počas dňa. Vtáčiky sa už pomaly ukladajú na spánok, aby mali zajtra dostatok energie. Aby ma zobudili ráno svojím spevom tak ako každý deň.

Posadím sa na parapetnú dosku pod oknom a zadívam sa von, kde už padá tma a slnko odovzdáva svoju úlohu mesiacu. Zatvorím si oči, no nie na dlho, aby som nezaspala.

Keď sa mi už chlad začína zarývať hlboko pod kožu, okno zatvorím a ľahnem si do postele. Lian sa už určite neukáže. Zas porušil svoj sľub...