Bez vysvetlenia

Šiesta kapitola

Až do rána sedím bez zažmúrenia očí v tmavom kúte miestnosti, čo najďalej od dverí. V izbe vládne veľké ticho a chlad. Chlad, ktorý sa mi zarýva až do korienkov vlasov.

Obzriem sa, vedľa seba na stolíku zbadám mikinu. Presne tú, ktorú som mala včera so sebou, je úhľadne poskladaná. Tá mikina, ktorá patrí Lianovi. Večer, keď mi ju ocko vzal a chcel ju vyhodiť, zabudol ju v obývačke na skrinke. V ten deň som bola v noci smädná, cestou do kuchyne som ju zbadala a vzala som si ju. Predsa to čo už patrí mne, mi nemá nikto právo vziať.

Načiahnem sa za ňou a oblečiem si ju. Na hlavu si natiahnem jej kapucňu a tvár si zaborím do goliera. Zhlboka vdýchnem vôňu, ktorá ma začne upokojovať. Vždy ma upokojovala.

Spoza dverí sa náhle ozve nečakané klopanie. Nenaznačuje hnev, ale ani láskavosť. Je úplne obyčajné, akoby za nimi ani nestál niekto, z koho mám strach.

Strhnem sa. Na klopanie neodpoviem. Jazyk sa mi zviazal a telo zmeravelo. Načo niekto vôbec klope, keď ma uniesol? Vôbec mi to nedáva zmysel, a tak som zmätená ešte viac ako nazačiatku.

Do izby vojde osoba - muž. Možno to je ten zo včera. Neviem to úplne presne, pretože na hlave má kapucňu, ktorá mi zabraňuje vidieť mu do tváre. No obrysy tela mi napovedajú, že by to azda mohol byť on.

Stále nič nepovedal. Ostane stáť na kraji dverí, nepohne sa. Tvár má otočenú mojím smerom. Upieram na neho vystrašený pohľad. Čím dlhšie nečinne stojí, tým viac sa trasiem. Kolená stískam k sebe a pery zovieram silnejšie. Plač mi zviera pľúca a v hrdle vytvára obrovskú hrču. Nesmiem plakať, nie teraz.

Napokon sa zo mňa úplne potichu vyderie: ,,Nezabíjajte ma, prosím." Ruky sa mi trasú od strachu.

Pomaly sa pohne smerom ku mne. Ešte viac sa natlačím ku stene. Natiahne ku mne ruku.

,,Neubližujte mi, prosím," zaznie môj hlas pomedzi slabé vzlyky s tou istou prosbou. Oči si zatvorím a viečka silno zovieram k sebe.

,,No tak, podaj mi ruku," teraz to bol on, kto niečo povedal. Hádam po prvýkrát, odkedy ma uniesol.

Hlas má tichý, trpký, no zároveň nežný – takmer nemožné. Zazdá sa mi známy. Pri jeho zvuku moje srdce nadskočí. Prečo? Vôbec si neviem spomenúť, kde som ho už počula. Prečo moje srdce pri ňom tak splašene bije? Určite iba cíti nebezpečenstvo.

Svoje ruky si ešte pevnejšie oviniem okolo kolien.

,,Neublížim ti, len mi podaj ruku," povie o čosi ráznejšie a hrubšie. Znie to skôr ako rozkaz.

Opatrne svoju studenú dlaň, ktorá sa mi nekontrolovateľne trasie, vložím do tej jeho. Jeho dlane sú teplé a pevné. Ruku má väčšiu minimálne o polovicu ako ja, a tak sa tá moja v jeho úplne dokonale ukryje.

Muž mi pomôže postaviť sa zo zeme a potiahne ma smerom k posteli. Každým krokom sa mi kolená podlamujú a trasú ešte viac. Donúti ma sadnúť si na posteľ, no v podstate si sadnem sama, pretože nohy mám úplne nevládne. Nedokážem stáť. Celé telo mám nezvyčajne oťažené.

,,Neseď na zemi, je studená, môžeš prechladnúť." Hovorí zastrene, len ťažko rozpoznať tón jeho hlasu.

Hmm, aký paradox. Môj únosca sa stará ešte aj o moje zdravie. Očividne sa bojí, že ak ochoriem už nebudem použiteľná.

Odíde z izby. Úľavou si vydýchnem. Tento raz sa natlačím do rohu na posteli. Predsa len je o čosi pohodlnejšia ako zem a aj mäkšia. Natisnutá v rohu steny sedím, akoby mi azda mohla poskytnúť dostatočnú ochranu a pocit bezpečia. No jediné, čo mi dokáže dať, je len chlad, ktorý z nej sála.

Muž sa o chvíľu vráti aj s dekou a pohárom vody naplnením až po okraj. Pohár položí na okraj stolíka vedľa postele a dekou ma prikryje. Keď sa nado mňa zohne, aby mi napravil deku na pleciach, tieň svetla sa mihne, cez jeho tvár. No iba na malý moment, môžem zahliadnuť jeho výraz. Strhaná a unavená tvár a oči, ktoré sú tmavé a neprezrádzajú nič, no budia vo mne dojem podozrenia. Azda som ich už niekde videla. Nikdy som si nedokázala zapamätať nič viac ako ľudské oči a zvlášť, ak boli môjmu srdcu blízke alebo vo mne naopak dokázali budiť dojem nebezpečenstva. Jeho tvár si nestihnem prehliadnuť celú, ale tie oči...

,,Ak budeš niečo potrebovať, zakrič," ozve sa a znova odíde.

Tentoraz za sebou dvere už aj zamkne. Bojí sa, aby som mu neušla. No aj keď by som veľmi chcela, nohy ma bolia a sú veľmi nevládne. Neposlúchajú ma, rovnako ako celé telo. Únava na mňa začína pomaly padať. Oči mám úplne unavené, najradšej by som ich zatvorila a zaspala. No bojím sa ich zatvoriť, bojím sa, že sa prebudím na úplne inom mieste. A možno vôbec.

Neviem sa zbaviť pocitu, že ten hlas neznámeho muža mi je z časti známi. A tie oči... Možno som ho už niekde stretla. Ak ma už dlhšie plánoval uniesť, tak je to dosť pravdepodobné. Predsa musel nejako vedieť, kde sa práve nachádzam, ak mal v pláne môj únos. A možno to nemal ani v pláne, iba som bola poruke práve ja, vôbec ma nemusel sledovať. Ale je to viac nepravdepodobné. No toto sa azda nikdy nedozviem. Správa sa ku mne tak milo. Nie je násilnícky a ani mi neubližuje tak, akoby som čakala. Starostlivo ma prikryl, dokonca sa stará aj o moje zdravie, nekričí po mne a ani raz ma neudrel. Zvláštne...

Snažím sa rozpamätať na to, čo sa vlastne stalo. Snažím sa ešte raz si spomenúť na jeho oči a ten hlas, ktorý mi je známi. No nech sa akokoľvek snažím, je čoraz zložitejšie si na ne spomenúť.