Bez vysvetlenia

Dvadsiata štvrtá kapitola

Dnes je ten deň. Deň, kedy mám ísť s Lianom na dlho ospevovaný ples. Moc sa mi tam nechce, ale tak čo by som pre neho neurobila. Šaty mi vybral sám, včera ich bol kúpiť, kým bol so mnou Henry. Bolo fajn ho znova vidieť, vôbec sme sa nenudili. Celý čas ma rozveseľoval svojimi vtipmi, o ktorých by Lian určite povedal, že sú trápne, no mne prišli naozaj vtipné.

Lian mi odmietol ukázať, aké šaty mi kúpil. Vraj až dnes, keď si ich budem mať obliecť, aby som zbytočne nerobila rozruch, že chcem iné. Keď mi to povedal, začala som sa smiať, očividne sa bojí, že vybral zle. Doteraz som nemala tú česť zoznámiť sa s jeho vkusom šiat pre dievčatá.

Dvere na mojej izbe sa otvoria a vojde Lian spolu so šatami na vešiaku, ktoré sú schované v čiernom obale, aby sa nezničili skôr, ako si ich oblečiem. Zavesí ich na skriňu a pozrie sa na mňa.

„Môžem?" opýtam sa ho s prstom namiereným na šaty. Prikývne, a tak k ním pristúpim. Opatrne začnem odopínať zips na obale šiat. Vykukne na mňa tmavá saténová látka. Obal dám opatrne dole a o kúsok odstúpim, aby som si šaty mohla prezrieť celé.

Nemo ostanem na ne pozerať s pootvorenými ústami. „Sú... sú nádherné," hlesnem.

„Nebodaj si pochybovala o mojom vkuse?" podpichne ma. „Som rád, že sa ti páčia," dodá.

„Ale nie sú podľa teba moc, také... ako to povedať," začnem sa ošívať. „Myslíš moc elegantné alebo až málo obyčajné?" spýta sa, akoby presne vedel, aká som, aký mám vkus, čo sa mi páči a čo nie. „Áno," prikývnem.

Podíde ku mne. „Budeš v nich nádherná, tým som si istý," šepne mi pri uchu.

Zimomriavky sa mi rozlejú po celom tele.

„Teraz sa prichystaj o dve hodiny vyrážame," s týmito slovami opustí izbu.

Ešte raz si pohľadom prezriem šaty. Sú dlhé, tmavo námornícke, niekto by povedal kráľovsky modré, zo saténovej látky. Vrch majú z čipky spolu s dlhými rukávmi. Čipka rovnakej farby, ako šaty siaha až po pás. Plecia sú odhalené a chrbát zdobí krásny výstrih do tvaru v, no nie moc veľký, iba jemný.

Keď si ich prezriem aj dotykom všimnem si, že na sukni majú rázporok. Látka sa mi jemne šmýka medzi prstami. Presne o takýchto šatách som vždy snívala, až doteraz. No teraz ich mám už pred sebou a bojím sa ich obliecť. Čo ak v nich nebudem vyzerať tak dobre, ako by som chcela? Čo ak mi nebudú dobré? Čo potom?

Pochybnosti nakoniec hodím za hlavu a odídem do kúpeľne, kde sa osprchujem a následne jemne nalíčim. Vlasy si vyčešem do vysokého vrkoča. A nakoniec nasledujú šaty. Opatrne si ich oblečiem. Dám si ešte jednoduché strieborné náušnice a pozriem sa na seba vo veľkom zrkadle na skrini. Ostanem stáť v nemom úžase už po druhýkrát za dnešok. Takto pekne som hádam nevyzerala ešte nikdy.

Po pár minútovom pozeraní sa na seba v odraze zrkadla siahnem ešte po topánkach striebornej farby a obujem si ich. Sú to jednoduché sandáliky s vysokým opätkom, aspoň nebudem vedľa Liana tak nízka. Spod šiat ich bude ledva vidieť, pretože šaty sú naozaj dlhé. No bojím sa, že niekde nešikovne zakopnem. Topánky na opätku som na sebe nemala hádam už celú večnosť, aj chodiť som v nich zabudla.

Vyjdem z izby, na chodbe sa stretnem s Lianom. Výborne sme si to načasovali, tak ako vždy.

Zastane. Celú si ma premeria od hlavy až dole niekoľkokrát.

„Wau," povie nakoniec a ďalej si ma premeriava s otvorenými ústami. Mimovoľne si zahryznem do pery a ruky si začnem nervózne žmoliť. Podíde ku mne. „Si nádherná," venuje mi úsmev.