Bez vysvetlenia

Siedma kapitola

Pomaličky rozlepím ospalé viečka. Z kraja postele, na ktorej ležím, sa na mňa usmieva neznámi muž.

,,Ahoj, konečne si hore. Už sa začínam poriadne nudiť."

Vystrašene sa na neho pozriem, posadím sa a inštinktívne sa natlačím do rohu postele. Nepôsobí však ako človek, ktorý by mal budiť dojem nebezpečnosti. No hneď po krátkom spánku vyvolal vo mne šok.

Najprv sa porozhliadnem po izbe. Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, kde to vlastne som. Rozpamätám sa a ešte viac vystrašene sa pozriem na neznámeho muža. Nevyzerá nebezpečne. Má lesklé oči a ukrýva v nich hravosť, jeho úsmev je žiarivý, zuby má dokonale biele.

,,Neboj sa. Ja ti neublížim. Asi som nemal na teba hneď tak vybehnúť," neisto sa na mňa usmeje.

Premeriam si ho pohľadom. Som si istá, že to nie je ten muž zo včera a z predchádzajúcich dní. Tento pôsobí úplne inak, tak uvoľnene.

,,Ty... ty asi nebudeš ten... ten, čo ma uniesol," ešte raz si ho opatrne prezriem so strachom.

,,Nie," odpovie so smiechom. ,,Ja som... hmm... Henry, teší ma."

,,A-Annie," predstavím sa mu na oplátku ja.

,,Áno, ja viem," milo sa na mňa usmeje.

Vyľaká ma, že vie moje meno, ale nemalo by ma to predsa prekvapovať. Predsa len mi trochu odľahlo, že Henry ma neuniesol. Pretože ak by mal byť tento milo vyzerajúci človek môj únosca, asi by ma to trochu sklamalo, ale v podstate je spolu únosca.

,,Ja som iba dostal úlohu strážiť ťa, kým sa..." nachvíľu sa odmlčí, akoby sa v niečom pomýlil alebo povedal niečo, čo nemal. ,,Kým sa tvoj únosca nevráti," pokračuje. ,,Takže teraz ťa pekne prosím, aby si zjedla to jedlo na stolíku, inak bude so mnou zle-nedobre."

Nad jeho slovami sa jemne usmejem, veľmi ma pobavilo s akým predstieraným strachom to povedal.

Na stolíku ležia... palacinky? Aké nevídané. No práve na tie nemám vôbec chuť. Henry vezme tanier zo stolíka a podá mi ho do rúk. Chvíľu sa naň pozerám. Vo filmoch to takto nebýva. Neponúkajú svojim obetiam palacinky. Hah, aké absurdné, chce ma len vyviesť z miery.

„To... to si pripravil ty?" premeriam si ho pohľadom.

Nahlas sa rozosmeje. „Nie, nie," rázne krúti hlavou a smeje sa. „Ja som v kuchyni totálne nemožný. Vyznám sa v nej asi ako... hm... ako v ženskom jazyku."

„Uisťujem ťa však, že môj kamoš je veľmi dobrý kuchár a tým palacinkám naozaj nič nie je!"

,,Ja vlastne nie som hladná, ďakujem," položím tanier naspäť na stolík. Nebudem to jesť. ,,Čo plánujete potom so... so mnou urobiť? Chcete... chcete ma zabiť?" opýtam sa ho roztrasene.

Kŕmil by ma palacinkami, ak by ma chcel zabiť? Aj ježibaba kŕmila Janka perníčkami.

On by mi azda mohol už odpovedať. Všetko uvoľnenie sa zo mňa naraz vytratí. Trochu sa obávam odpovede, ale potrebujem vedieť, čo od neznámeho muža čakať. Či ešte vôbec uvidím niekedy svoju rodinu, alebo sa mám pripraviť na to, že sa nemusím dožiť ďalšieho dňa.

,,Ja s týmto nemám nič spoločné," zdvihne ruky do obranného gesta. ,,Možno trošičku áno. Ale ďalej to je už iba v jeho rukách. No neublíži ti, to určite viem. Tým som si na sto percent istý. Aspoň fyzicky nie. Ale počúvaj ho, keď bude rozprávať a neoponuj mu, keď bude od teba niečo žiadať. Hm... je trochu svojský, ale nie je zlý." Venuje mi úsmev ako snahu upokojiť ma. „Teraz však už jedz."