Bez vysvetlenia

Dvanásta kapitola

Bez zaklopania sa dvere na izbe otvoria. Je to Lian, nikoho iného som nečakala. Vždy klope, teraz sa však muselo niečo stať. No jeho výraz a ani chôdza nič neprezrádza. Venuje mi len letmý pohľad. „Dnes v noci odtiaľto odchádzame na bezpečnejšie miesto," oznámi mi úplne pokojne, no môj dych sa zrýchli.

Chvíľu spracúvam, čo mi vlastne povedal a len nemo na neho hľadím. „Prosím?" vyskočím z postele. „Na toto nemáš právo," poviem krútiac hlavou až príliš rýchlo. „Nemôžeš ma odtiaľto zase niekam odvliecť. Stačilo, že si ma uniesol z domu. Viac s tebou nepôjdem nikam, aspoň nie do vtedy, kým nebudem vedieť pravdu," poviem dosť nahlas a s neskrývaným hnevom, ktorý mi stúpa až do hlavy.

„Naozaj tu chceš ostať, keď niekto vie, kde sme? Keď sa niekto dostal do domu aj cez zamknuté dvere?" opýta sa rázne. Mlčím. Nič nehovorím, iba svoj zrak odvrátim k oknu. „Aj ty si sa zmenila," zaznie jeho pokojný hlas. Áno, zmenila som sa, nebudem to popierať. Čo chce týmto dočerta dosiahnuť? Teraz to je o niečom úplne inom. „Si viac utiahnutá do seba, opatrnejšia, nič mi nedovolíš, ani ti niečo poriadne vysvetliť," vyčíta mi. „A chcel si mi niečo niekedy poriadne vysvetliť?!" Mlčí, nič nehovorí, tak ako ja pred chvíľou. „Vieš, človek sa mení z dvoch dôvodov. Buď sa naučil toľko, že sa chce sám zmeniť, alebo bol na toľko zranený, že sa zmeniť musel." Nemo na mňa hľadí. Pohľad má tmavý a prázdny. Nedá sa z neho nič vyčítať.

Nastane medzi nami ťaživé ticho plné hlasných myšlienok, ktoré sa prekrikujú. Neviem, koho sú hlasnejšie. Po chvíli sa opäť odmlčím. Buď teraz, alebo nikdy. Teraz je ten čas všetko si navzájom vysvetliť, pretože obidvaja si dlžíme pravdu.

„Kvôli tebe som sa vzdala všetkého, čo som milovala, pretože som chcela začať žiť nový život! Ale vieš vôbec, aké to je ťažké?! Aké to je opustiť svoju rodinu, miesto, kde som sa cítila doma a prestať robiť veci, čo ma bavili? Nie, pretože ty si nemusel nikoho opúšťať!" „Annie, ani nevieš, čoho všetkého som sa ja vzdal pre teba," preruší ma. „Aha, takže ja som bola pre teba vtedy iba príťažou," skočím mu do reči s adrenalínom prúdiacim v mojich žilách. „Neskáč mi do reči a počúvaj ma dokelu!" zvýši na mňa hlas, už nehovorí pokojne. Už dávno nie. Ruky si prekrížim na hrudi a nechám ho rozprávať, zaslúži si to. Zaslúži si priestor na vysvetlenie a ja si zaslúžim to vysvetlenie.

„Ani si nedokážeš predstaviť, ako moc som ťa miloval a možno ešte stále milujem. Bol som pre teba ochotný obetovať všetko, vzdať sa všetkého. No potom, keď som sa vrátil domov a bolo mi povedané, že si odišla... navždy. Zrútil som sa a uvedomil som si, že som zlyhal. Nechal som ťa samú v tom najťažšom období bez toho, aby som ti čokoľvek povedal. Nechcel som to takto, všetko malo byť inak, no nie je. Zlyhal som na plnej čiare... Vtedy sa pre mňa stal dôležitejší alkohol ako čokoľvek iné. Chýbala si mi a ja som dúfal, že alkohol dokáže to prázdno, čo mi po tebe ostalo, vyplniť. No nič nemôže vyplniť tú dieru v mojom srdci, ktorú si tam zanechala. Pretože ty si bola kus môjho srdca." Pretrie si dlaňami oči a zahľadí sa na mňa. Ja spustím prekrížené ruky vedľa tela. Oči sa mi pomaly začnú plniť slzami.

„Snažil som sa ťa nájsť," pokračuje. „Všade som ťa hľadal, nikdy som neprestal. No čím dlhšie som hľadal, tým márnejšie sa mi to zdalo. Zisťoval som, kde by si mohla byť, no nikto mi nič nechcel povedať. Už som myslel na to najhoršie. Neraz mi hlavou prebleskla myšlienka, že som možno iba zle pochopil vetu: Odišla. Ale po tvojich rodičoch nebola stopa tiež, tak som dúfal v to, že moje obavy sú úplne zbytočné. Že si nezmizla úplne. Nemohol som ťa prestať hľadať, kým ťa nenájdem a všetko ti nevysvetlím. Karin mi všetko povedala, no nič z toho nie je pravda. Klamala ti. Jej si taktiež nepovedala, kam si odišla. No jedného dňa sa už takmer neuveriteľné stalo uveriteľným. Na internete som objavil firmu tvojich rodičov, to bola moja posledná nádej. A tak som sa tu na určitý čas uchýlil a zisťoval, kde bývaš, kam chodíš do školy. V jeden deň som ťa našiel, išla si domov. Ani si nevieš predstaviť tú radosť, keď som ťa znova videl, po tak dlhej dobe. No už si to nebola ty. Už to nebola moja Annie plná života."