Bez vysvetlenia

Trinásta kapitola

„Pripravená?" Lian vojde do izby. Chvíľu na neho pozerám a premýšľam či som naozaj pripravená opustiť ďalšie miesto a utiecť spolu s ním. Nakoniec prikývnem a svoje kroky nasmerujem ku dverám. „Takže môžeme ísť?" opýta sa, aby sa ešte uistil. „Áno."

Najradšej by som nikam nešla, ale mám na výber? Môžem si azda vyberať? A čo by zmenilo slovo nie? Lian by sa možno iba nahneval a nasilu ma odtiaľto zobral, zas pre moje dobro.

Chytí ma za ruku a vyjdeme von z izby. Tesne pred schodmi vedúcimi na dolné poschodie mi pohľad padne na dvere na konci chodby. Zastanem. Zablúdim spomienkami tam. Dlhé večeri som trávila čítaním kníh v tejto miestnosti, bola nádherná, Lian ju spravil pre mňa. V noci z nej vychádzali tóny jemnej melódie, ktorú som si za dni strávené tu, obľúbila.

Lian sa na mňa zmätene pozrie. „Môžem ťa poprosiť ešte o poslednú vec, kým odtiaľto odídeme?" pozriem sa na neho prosebne. „Samozrejme. Veď predsa vieš, že pre teba by som spravil čokoľvek." Už neraz mi to povedal a ja mu to verím aj po tom všetkom. On je azda jediný človek, ktorý by mi zniesol aj modré z neba, aby som sa mala dobre. No ja to modré z neba nechcem, chcem iba kľudný život plný úsmevu a smiechu.

Nič nepoviem, len ho potiahnem za ruku smerom k dverám na konci chodby. Vojdeme do knižnice, to bol môj zámer už odkedy mi na jej dverách pred pár minútami spočinul pohľad.

„Vieš, občas v noci som ťa počula hrať na klavíri," začnem mu vysvetľovať svoj náhly čin. „Nikdy som sa neodvážila prísť ťa počúvať zblízka. Teraz by som ťa veľmi rada počula znova, ale už úplne blízko." Pozrie sa na mňa najprv nechápajúc, potom neisto. Skôr, ako stihne čokoľvek povedať sa ujmem slova ja. „Povedal si predsa, že urobíš pre mňa čokoľvek." „No tak dobre, predsa to je len maličkosť." Pohne sa do zadnej časti knižnice ku klavíru a posadí sa zaň. Prsty položí na klávesy úplne ľahko, ešte raz sa na mňa pozrie, potom sa nadýchne, zatvorí oči a začne hrať.

Najskôr vôbec netuším, čo hrá, ale keď začne spievať, spoznám pieseň a aj jej odkaz.

You know I want you (Vieš, že ťa chcem)
It's not a secret I try to hide (Nie je to tajomstvo, ktoré sa snažím skryť)
You know you want me (Vieš, že ma chceš)
So don't keep saying our hands are tied (Tak nehovor, že naše ruky sú zviazané)
You claim it's not in the cards (Klameš, nie je to v kartách)
And fate is pulling you miles away (A osud ťa ťahá míle preč)
And out of reach from me (A preč od môjho dosahu)
But you're here in my heart (Ale si v mojom srdci)
So who can stop me if I decide (Takže kto ma môže zastaviť, ak sa rozhodnem)
That you're my destiny? ( Si môj osud?)

What if we rewrite the stars? (Čo ak prepíšeme hviezdy?)
Say you were made to be mine (Povedz, že si bola vyrobená preto byť moja)
Nothing could keep us apart (Nič nás nemôže držať od seba)
You'd be the one I was meant to find (Bola by si tá, ktorú som mal nájsť)

...

Nemo hľadím na Liana a pozorne ho počúvam, doteraz som nevedela, že vie aj spievať. Jeho hlas vo mne vyvolal zimomriavky. Každé jedno slovo zo slov Jamesa Arthura sa mi zarýva do mysle a núti ma premýšľať nad jeho významom.

Oči sa mi naplnia slzami už niekoľkýkrát za tento deň. Posadím sa vedľa neho a pozorne pozorujem každý jeden jeho pohyb rúk a pier. Je počuť, že do tejto pesničky dáva všetky svoje pocity. Oči má stále zatvorené a v hlave si necháva prúdiť myšlienky, tak ako som to robievala ja kedysi. Počula som ho hrať už niekoľkokrát pred tým, ale nikdy nie tak dobre ako teraz.

Ruky rovnako položím na klávesy, začnem hrať a spolu s ním.

You think it's easy (Myslíš si, že je to ľahké)
You think I don't want to run to you (Myslíš si, že nechcem ku tebe utekať)
But there are mountains (Ale sú hory)
And there are doors that we can't walk through (A sú dvere, ktorými nemôžem prejsť)
I know you're wondering why (A viem, že premýšľaš prečo)
Because we're able to be (Pretože sme schopní byť)
Just you and me (Len ty a ja)
Within these walls (Medzi týmito stenami)
But when we go outside (Ale, keď ideme vonku)
You're gonna wake up and see that it was hopeless after all (Zobudíš sa a uvidíš, že je to všetko beznádejné po tom všetkom)

Usmeje sa na mňa a ďalej spievame už len spolu.

No one can rewrite the stars (Nikto nedokáže prepísať hviezdy)

How can you say you'll be mine? (Ako môžeš povedať, že budeš môj?)
Everything keeps us apart (Všetko nás drží od seba)
...

Keď s Lianom dohráme a dospievame pesničku, pozriem sa na neho. Otočí sa mojím smerom a prenikavo mi pozrie do očí.

„Prečo práve táto pieseň?" opýtam sa ho, aj keď odpoveď možno poznám a možno nie. „Ďakujem, že si sa ku mne pridala, išlo ti to výborne," vyhýba sa odpovedi. Na čelo mi vtisne malý bozk. „Mohlo to byť aj lepšie, už veľmi dlho som nehrala," zahanbene sa na neho pozriem. „No aj napriek tomu si bola skvelá." „Ešte stále si mi neodpovedal na otázku." „Cítil som, že možno práve táto pesnička je nám tak trochu obidvom blízka. Mal to byť odkaz. Vyslovenie nevysloveného." „Ukazuje, aké je ťažké mať to, čo by sme obidvaja chceli a niekde v hĺbke naznačuje, čo všetko sme stratili. No musíš pozerať až príliš hlboko, aby si to videl," doplním ho. „Annie, nemuseli sme to stratiť." „Ale stratili." „Odpusť mi to." „Odpúšťam, no už nik mi nevráti to, čo som za tie štyri roky stratila." Chrbtom ruky si zotriem stekajúcu slzu.

Lian sa bez slova na mňa pozerá. V jeho očiach vidím, že mu to je ľúto, že moje slová ho zasiahli do srdca. Ruku natiahne k môjmu lícu a utrie mi ďalšiu slzu stekajúcu po ňom.

Zrazu ma silno objíme a šepne: „Už som tu a sľubujem ti, že ťa viac neopustím." Jeho objatie ma zahreje a slová pohladia po tvári. Ešte viac sa k nemu pritúlim, presne toto práve potrebujem. Potrebujem každý deň cítiť jeho objatie, pocit, že nie som viac sama.

„Už by sme mali ísť." Po chvíli sa od neho odtiahnem. Prekvapene sa na mňa pozrie, ani ja nemôžem uveriť tomu, čo som povedala, za iných okolností by som dobrovoľne ani nikam nešla a teraz som sa sama rozhodla ho na to upozorniť. Jemne prikývne a vstane. Nasledujem jeho kroky von z knižnice až k dverám vedúcim von z domu.

Zastane. Otočí sa a pozrie sa na mňa. Venujem mu úsmev, znak toho, že všetko je v pohode. Vyjdeme von až k jeho autu. Nastúpim na miesto spolujazdca, sám na tom trval. Najradšej by som však sedela vzadu.

Obidvaja sedíme už v aute, no stále nenaštartoval. Pozoruje ma, nepozriem sa na neho, no cítim jeho pohľad na sebe. Nakoniec aj ten môj pohľad padne na neho. Vyzerá, že hľadá slová, že nevie, čo má povedať. No hovoriť netreba nič, aspoň teraz nie.

„Annie," jemne vysloví moje meno. Ruku položil na moje stehno, jeho dotyk vo mne vyvolá zimomriavky a celým telom mi zároveň prejde vlna horúčavy. „Nemusíš sa ničoho báť. Všetko bude zas v poriadku, postarám sa o to. Sľubujem," nakloní sa ku mne a nežne priloží svoje pery na tie moje.

Vloží kľúče do zapaľovania, naštartuje a odídeme.

Odišli sme sa schovávať pred niekým, koho nepoznám. Pred niekým, kto mi je cudzí. Pred niekým, kto ma chce údajne zničiť. Ale môžem byť vôbec ešte viac zničená ako som? Byť s mužom, ktorého som milovala a ešte stále milujem, v tesnej blízkosti, tráviť s ním každý deň, no nebyť jeho. Vary toto nestačí na to, aby som bola dosť zničená? My dvaja si už navzájom nepatríme. Pretože toto už nie sme my.

„Môžeš si v kľude pospať. Cesta bude ešte dlhá," Lian preruší moje myšlienky víriace mi v hlave. Jemne prikývnem a pohodlnejšie sa usadím do sedačky, zatvorím oči. Po chvíli pocítim deku na svojom tele. Zamrmlem tiché ďakujem.