Bez vysvetlenia

Sedemnásta kapitola

 Zo spánku ma vytrhne cvaknutie kľučky na dverách. V rýchlosti sa posadím a poobzerám sa po izbe. Nikto v nej nie je okrem mňa. Niekto tu však bol.

Dlaňami si pretriem oči a rýchlo sa postavím. Na vrch pyžama, ktoré sa skladá z teplákov a trička si dám mikinu a opatrne otvorím dvere. Na chodbe nevidno žiaden tieň. Dokonca ani žiadne svetlo sa ňou nemihlo. Vyjdem do jej tmy a dvere opatrne zatvorím. Pomalými nehlučnými krokmi sa začnem hýbať smerom k Lianovej izbe. Po každom krôčiku sa obzriem za seba plná strachu. Sama netuším, čoho sa tak veľmi bojím, veď sme predsa uprostred ničoho. Ale ak som v takom nebezpečenstve, ako tvrdí Lian, mám dôvod na strach, to určite. Veď by to predsa nebolo po prvýkrát, čo sa niečo takéto stalo. Aj predtým nás niekto našiel.

Pred Lianovou izbou zastavím. Spod dverí nevychádza žiadne svetlo, dokonca nepočuť ani akýkoľvek zvuk. Ďalej pokračujem vo svojej tichej chôdzi na koniec chodby k jeho pracovni. Zopakujem to isté, čo pri Lianovej izbe. Znova žiadne svetlo, žiaden zvuk. Telom mi prebehne dlhá a mučivá vlna strachu. Dvere sa rozhodnem opatrne otvoriť. V miestnosti nik nie je iba tma, veľká tmavá tma ako v celom dome. Strach sa ma zmocní ešte viac. Som si istá, že v mojej izbe niekto bol. Ak to bol Lian, predsa by tak rýchlo všetko nepozhasínal. Nemohol sa prepadnúť pod zem.

Vrátim sa späť po chodbe rozhodnutá ľahnúť si naspäť do postele so strachom, ktorý ma neopúšťa. Nakoniec ešte raz zastanem pred Lianovou izbou. Dlaň jemne položím na kľučku dverí jeho izby. Dvere sa otvoria, potichu vojdem dnu, aby som ho nezobudila. Šokovane ostanem stáť medzi dverami. Posteľ je prázdna a v celej izbe nevidno žiadnu ľudskú postavu. Rozsvietim svetlo. Celú izbu si prezriem, vojdem aj do jeho kúpeľne, nenapadne mi ani zaklopať. Aj tak by som klopala márne, kúpeľňa je prázdna. Z digitálnych hodín v izbe na mňa svieti čas. Je už polnoc a Lian nie je vo svojej izbe a dokonca ani v pracovni. Plná strachu vybehnem z izby. Čo ak sa mu niečo stalo? Čo ak mu niekto ublížil? A možno som len prehnane hysterická a je dolu v kuchyni. Vždy býva dlho hore. Musím sa však o tom presvedčiť.

Zatiaľ nikde nerozsvecujem svetlo. Prejdem všetky izby aj na dolnom poschodí, Lian nikde nie je.

Znova to započujem...cvaknutie kľučky. Dych sa mi zrýchli a celé telo sa začne triasť. Potichu cúvnem do rohu obývačky, mierne vykuknem z okna. Lianovo auto nie je pred domom. Miesto, kde parkovalo, je prázdne

Z úst sa mi vyderie vzlyk. Rýchlo si ich prekryjem dlaňou. On tu nie je. Nechal ma tu. Zas ma nechal samú, až na jednu výnimku. Teraz je v dome aj neznáma osoba. Čo mám teraz robiť? Plač sa mi nedarí zastaviť a strach ma ešte stále neopúšťa. Nedokážem myslieť s chladnou hlavou, neviem to. Ak by som mala aspoň mobil a mohla Lianovi zavolať. No on mi ho vzal v deň, keď ma uniesol. Očividne sa bál, že by som volala rodičom a bál sa právom. Myšlienka na rodičov mi pripomenie, že by som sa mala Liana opýtať, či sa náhodou neozvali.

Nohy prinútim vyjsť rýchlo, ale potichu po schodoch do Lianovej izby. Ak ten človek chce mňa, tu ma určite nebude hneď hľadať. Poobzerám sa po izbe, aby som našla vhodné miesto na môj úkryt. Zrak mi padne na skriňu. Nie je najmenšia a ja sa tam ľahko schúlim do klbka. Potichu do nej vojdem, zatvorím na nej dvierka a celým telom mi prejde vlna napätia. Dych mám prerývaný a vzlyky sa snažím utlmovať dlaňou. V duchu sa modlím, aby sa Lian vrátil. Aby vyhnal toho človeka z domu. Aby ma tu nenechal. Za celé dni som ho nikdy nepotrebovala tak ako teraz. Pretože tam, kde na mňa číha nebezpečenstvo mi je schopný pomôcť iba on. Iba on ma dokáže ochrániť vo svojej náruči.

Už tu sedím možno aj hodinu. Čas sa neúprosne vlečie a mne sa jedna sekunda zdá ako jedna minúta. Domom sa razom ozve veľký hluk. Neznie to ako hlasy, ale skôr ako pohyb. Dupot nôh po schodoch dolieha až ku mne. Niekto behá z izby do izby, hore-dole.

Na chrbte sa mi usadí strach a slzy si zas nájdu svoje miesto na mojich lícach.

Niekto vbehne do Lianovej izby. Počujem, ako chodí po izbe, vojde do kúpeľne a hneď nazad do izby. Hlasný vzlyk sa mi nechcene vyderie z úst, ktoré som si zabudla prekryť dlaňou. Ešte viac sa pokrčím do klbka, určite ma počul, a tak našiel.

Dvere na skrini sa otvoria. Oči silno zatvorím. Niečie pevné ruky ma vytiahnu von. „Annie, čo sa deje?" Oči opäť otvorím. Ach, Lian... Hodím sa mu okolo krku. „Čo tu vyvádzaš? Vieš, ako som sa zľakol, keď som ťa nenašiel v izbe?" „Už ma viac nenechávaj samú," ignorujúc jeho otázky mu vzlyknem do hrude. „Už je preč?" opýtam sa ho. „Už si ho vyhnal?" „Annie, koho som mal vyhnať?" „Ja neviem, kto to bol, ale veľmi som sa bála," ďalej mu máčam tričko svojimi slzami. Posadí sa na posteľ so mnou v náruči. „Annie, pozri sa na mňa," odtiahne ma od svojej hrude. „Nadýchni sa a povedz mi, čo sa stalo a prečo si v moje izbe." Jemne prikývnem. Zhlboka sa nadýchnem a začnem úplne potichu. „Zobudila som sa na cvaknutie kľučky na mojich dverách. Zľakla som sa, a tak som chcela vedieť, kto to bol. Vyšla som z izby. Na chodbe nikto nebol a ani žiadne svetlo. Spod dverí tvojej izby nevychádzalo taktiež žiadne svetlo, tak som si myslela, že si v pracovni. Lenže, keď som otvorila dvere na pracovni, bola úplne prázdna," ticho vzlyknem. Lian ma pohladí po chrbte a nechá, nech pokračujem. „Tak som chcela ísť už do svojej izby, ale nakoniec som sa zastavila pred tvojou izbou. Vošla som potichu dnu, pretože som si myslela, že spíš, ale ty si tu nebol. Nikde v dome si nebol." Slzy mi začnú stekať po líci rýchlejšie. „Potom som na dolnom poschodí započula znova cvaknutie kľučky. Zľakla som sa ešte viac. Bolo mi jasné, že tu niekto je, a keď som sa pozrela z okna, tvoje auto tam nebolo. Tak som sa schovala v tvojej izbe." Znova ho objímem. Objatie mi opätuje a jemne ma pobozká do vlasov. „Nikto tu nebol. Všetko sa ti to muselo zdať." „Ale mne sa to určite iba nezdalo. Vari si nepamätáš na deň, keď sa niekto dostal do tvojho domu?" vzlyknem. „Celý dom som prešiel, keď som ťa hľadal, nikto tu nie je, nemusíš mať strach." „Možno odišiel. Čo ak sa vráti?" celé telo sami zachveje. Lian ma len utíši a ešte viac si ma privinie k sebe. „Myslela som si, že si ma tu nechal a viac sa nevrátiš. Nikdy som si nepriala viac, aby si bol pri mne ako teraz," hovorím ďalej. „Ja som sa zas nikdy tak moc nebál, ako keď som ťa nenašiel v izbe." „Sľúb mi, že ma viac nenecháš samú." „Sľubujem," vtisne mi bozk na čelo. „Ale ty mi zas sľúb, že ma neopustíš," uprene sa mi zadíva do očí. Je možné vyčítať z nich obavu o samotu. Strach, že ho opustím. „Sľubujem," objímem ho silnejšie. „Už je dobre. Nik tu nie je, nemusíš sa báť. Tu nás nikto nenájde. Možno to bol iba prievan. Dvere tu sú už dosť staré a kľučky niekde pokazené."

Možno to bol naozaj prievan a ja som iba príliš hysterická. Vtedy mi to nenapadlo. No nedokážem si pripustiť, že by to mohol byť naozaj prievan. Nie som malé dieťa, ktoré by nevedelo rozoznať prievan od osoby.

Lian odišiel do kúpeľne, aby sa mohol po dlhom dni osprchovať. Od únavy sa zvalím na jeho posteľ a ešte stále obklopená strachom sa prikryjem až po uši jeho perinou. Vonia úplne ako on. Vôňa prikrývky ma začína upokojovať. A voda tečúca v sprche ma uisťuje, že nie som sama. Viečka mi oťažejú a začne mi na ne padať únava.