Bez vysvetlenia

Devätnásta kapitola

Ráno nájdem Liana znova v pracovni. Dúfala som, že dá na moje prosby a aspoň dnes nebude pracovať. Opieram sa o zárubňu dverí v jeho pracovni a chvíľu ho nemo pozorujem. Je sústredený. Zamyslene niečo ťuká do klávesnice a občas si nepatrným pohybom niečo poznačí na papier pred sebou. Zbadá ma a svoj zrak upriami na mňa. „Ty už nespíš?" opýta sa prekvapene. Zľahka sa zasmejem. „To by som sa mala opýtať skôr ja teba," podpichnem ho a vojdem za prah miestnosti. Posadím sa na stoličku pred Lianovým stolom. „Myslela som si, že dáš na moje prosby," sklamane sa na neho pozriem. Od počítača zdvihne svoj nechápavý pohľad. „Aspoň dnes by si nemal pracovať." Mykne plecom a ďalej sa venuje notebooku. Chytím sa šance, nakloním sa ponad stôl k nemu a notebook mu zaklapnem. „Annie," zlostne sa na mňa zamračí. Postavím sa zo stoličky a podídem k nemu. Za ruku ho vytiahnem na nohy a začnem ho za sebou ťahať. „Ja to musím dokončiť," protestuje a snaží sa ma zastaviť slovami, našťastie nie silou. „Ale ja sa nudím," zakňučím. „A navyše, odkedy sa z teba stal vorkoholik?" Podarí sa mi ho vytiahnuť na chodbu. Uf, dalo mi to celkom dosť zabrať. „Tak si čítaj," pregúľa očami. „Chceš vari, aby som sa zbláznila? Celé dni nič nerobím iba čítam. A ty chceš, aby som sa cítila dobre," pre tentokrát pregúľam očami už aj ja. Ťažko si povzdychne a pokračuje ďalej za mnou, už bez protestov. „Tak? Čo podnikneme?" opýtam sa ho s iskričkami v očiach. „Čo by si chcela?" „Aby si sa konečne uvoľnil," zasmejem sa a vyplazím mu jazyk. „Prosím?" šibalsky sa na mňa pozrie. V jeho výraze sa začína rysovať niečo kruté, pekne kruté. Zas sa nahlas zasmejem. Urazene sa na mňa pozrie a začne hrať vážnu tvár. „Ty suchár," chcem ho poštekliť, keď ma úplne nečakane chytí za boky a prehodí si ma cez plece. Zapištím: „Lian!" Visím dolu hlavou a vôbec to nie je príjemné až na jeden fakt. Z tohto uhla vyzerá jeho zadok ešte lepšie. Zahryznem si do pery a neubránim sa ďalšiemu hlasnému smiechu. Ach, čo to stváram? „Je ti niečo vtipné?" Nevidím mu do tváre, ale môžem sa staviť, že zdvihol obočie. V obývačke zastane a hodí ma na gauč. S lišiackym výrazom sa začne ku mne približovať. Veľmi dobre viem, čo sa chystá urobiť. Aj po toľkých rokoch si pamätám tento jeho výraz. „Ani to neskúšaj!" ruky vystriem pred seba do obranného gesta. No on je rýchlejší. Začne ma štekliť, od smiechu sa zvíjam na gauči. Nik ma nikdy nevedel poštekliť tak ako on. Vždy som bola príšerne veľmi šteklivá. „Už by stačilo," vyderiem zo seba cez smiech. „Chcela si, aby som sa uvoľnil, tak nech sa páči," ešte stále ma neprestáva štekliť. Dokonca môžem povedať, že ma začal štekliť ešte intenzívnejšie. Vždy to bola moja slabá stránka a on to veľmi dobre vie. „Liaan," zatiahnem, „prosím už prestaň, lebo sa pocikám." Nachvíľu sa na mňa zadíva a potom ma prestane štekliť, no moc nahlas sa rozosmeje. „Čo ti je smiešne?" Hodím po ňom vankúš, keď si konečne normálne sadnem. „Vyzerá to tak, že ty budeš ten, kto sa tu pociká," pozriem na neho vážne. „Prepáč, ale povedala si to tak strašne smiešne." Pomaly sa prestáva smiať. Dosť hodnú chvíľu sa na seba len tak potichu dívame. „Vieš o tom, že úsmev sa ti hodí viac ako zadumaný výraz?" podídem k nemu. Svoje prsty mu položím na tvár. „Tu sa ti vždy vytvoria krásne vrásky, keď sa usmeješ." Prstami mu jemne prejdem popri okolí jeho očí, kde sa mu vytvárajú vrásky. Sú niečo, čo ma na ňom priťahuje ešte viac, ako pred rokmi. Vtedy sa mu ešte neobjavovali. „Tebe sa tiež viac hodí úsmev ako smutná tvár," chytí ma za ruky, ktoré mám ešte stále na jeho tvári. Jemne sa na neho usmejem.

Ruky si vytiahnem z jeho dlaní. „Uhm, tak čo budeme robiť?" posadím sa s otázkou na gauč. „Asi pracovať," provokačne sa na mňa pozrie. Zamračím sa na neho. Výstražne na neho namierim prst: „Toto ani neskúšaj." Ruky si prekrížim na prsiach. Zopakuje moje gesto spolu so zvrašteným obočím. „Nemrač sa, budeš mať vrásky," zasmeje sa a prstom mi brnkne po nose. „Odpovieš mi na moju otázku?" zakňučím. „Ale chcem normálnu odpoveď." „Veľa možností nemáme. Ale ja by som mohol ísť pracovať a ty mi niečo navaríš." „Liaaan, naozaj by už stačilo," vážne sa na neho pozriem. „Bojím sa o teba. Skoro vôbec nespávaš a celé dni iba pracuješ. Toto ťa akurát tak doženie ku skolabovaniu a nie k cieľu a úspechu. Kto ma potom ochráni?"