Bez vysvetlenia

Dvadsiata šiesta kapitola

„Henry postráž ju. Nieže niečo vyvediete," Lian sa postaví za pár minút od stola s prázdnym tanierom. „A netlač jej do hlavy žiadne blbosti, radšej tie svoje trápne vtipy," ukáže na neho prstom. „Prečo o mne rozprávaš ako o dieťati a zvlášť, akoby som tu ani nebola?" tentokrát Lianovi nevenujem pekný úsmev, ale škaredý pohľad.

„Kde ideš, nič si nespomínal?" Ani jeden z nich si nevšíma moju poznámku. „Musím si ísť niečo vybaviť," zo stola si vezme telefón.

Akoby som zrazu precitla a vrátila sa spomienkami do udalostí z rána, vyskočím zo stoličky na rovné nohy. Obidvaja sa na mňa prekvapene pozrú. Podídem k Lianovi. „Naozaj musíš ísť, ostaň tu s nami. Nechcem, aby si niekde chodil."

Skloní ku mne hlavu: „Annie, čo sa deje? Predsa som ti spomínal, že budem musieť ísť ešte do mesta." „Ale ja nechcem, aby si išiel. Čo ak sa ti niečo stane?" „Čo by sa mi malo, ako stať? Nič sa mi nestane, neboj sa."

Viac už asi nechce rozvíjať túto tému, a tak skôr, ako stihnem niečo povedať sa rozlúči a odíde do predsiene. Rozbehnem sa za ním. „A čo ak sa stane niečo mne, kým tu nebudeš?" Vzdychne. „Si tu s Henrym, nič sa ti nestane. Ak sa budeš báť, Henry mi môže zavolať a ja sa poponáhľam," vtisne mi bozk na čelo a zatvorí za sebou vchodové dvere.

Už sa mi neoplatí za ním ísť. No mám o neho strach. Ak sa chce neznámi chlap zbaviť Liana, môže to urobiť hocikedy a hocikde. Podľa listu a aj toho, ako sa ku mne v onen večer správal, nemá s tým problém. Ak mu niekto zavadzia v jeho cieli, ľahko si s ním poradí. A to ja nechcem. Nechcem predsa, aby sa Lianovi niečo stalo. Kto ma potom ochráni? Kto mi potom poskytne svoju teplú náruč? Kto bude večer sedieť pri mojej posteli, keď sa budem báť?

„Hej, Annie, si okej?" Henry poskakuje okolo mňa. „Uhm," prikývnem. „Chceš počuť nejaký vtip? Ja ti teda jeden poviem." Začne sa smiať ešte skôr, ako ten vtip vysloví. „Vieš ako blondína chytá zajaca? Skryje sa za krík a vydáva zvuk mrkvy."

Letmo sa na neho pozriem: „Ten si mi už raz hovoril." „Hmm, to bude asi tým, že vtipy o blondínkach mám najradšej. Vždy mi prídu smiešne, tebe nie?"

Ako odpoveď myknem plecom. „Príde mi skôr blbé ponižovať blondínky týmto spôsobom. Farba vlasov nedokáže zmeniť charakter, rozum a ani myseľ človeka." „Áno, áno. Viem, tieto tvoje zamyslenia, ale ide iba čisto o tú pointu. Tými vtipmi nenarážam priamo na blondínky, len je to tam spomenuté."

Som ticho a nijako nereagujem na jeho vysvetlenie.

„No tak Annie, usmej sa. Ak Lian zistí, že si stále zadumaná, tak ma zahluší. Naozaj neviem, čo je príčinou tvojej náhlej zmeny nálady, ale som si istý, že ja za to nemôžem," zdvihne ruky do obranného gesta.

„Spravíš niečo pre mňa?" pozriem sa na neho. Ignorujem jeho poznámky. „Čokoľvek, len sa trochu usmej, lebo sa tvoja negatívna energia nalepí už aj na mňa," zatvári sa kyslo.

Svoje kroky namierim ku schodom, Henry ma nasleduje. Je múdry, nemusím ho ani volať, sám vie, že chcem, aby išiel za mnou. Vojdeme do mojej izby, z nočného stolíka vytiahnem obálku s adresou mojich rodičov. Henry stojí kúsok od postele. Spolu s obálkou sa k nemu otočím.

„Mám na teba malú prosbu." „Počúvam, o čo ide?" s vážnym výrazom si ma premeria. Pohľadom o čosi dlhšie zastane na obálke v mojich rukách.

„Nechcem, aby si o tom vravel Lianovi. Lebo ak by som mu to chcela povedať, tak by som teraz neprosila o pomoc práve teba. A povedala mu to sama, len... len on by určite nesúhlasil." „Rozumiem, tak s čím ti treba pomôcť? Len prosím nepovedz, že to je nejaká hlúposť."