Bez vysvetlenia

Štvrtá kapitola

,,Zatiaľ si všetko pochopil, čo ma veľmi teší. Musím uznať, že ti to ide pomerne rýchlo. Ale nechápem, prečo to tak nie je aj v škole,“ nechápajúc pokrútim hlavou.

Jake nie je hlúpy, len sa mu nechce učiť. Ak by učeniu venoval viac času, mohol by byť z neho veľmi dobrý študent. No nemôže mať všetko - dobré známky a pozornosť všetkých dievčat a nie len tých, to nejde k sebe. Na to je až príliš egoistický, aby sa ich zriekol. Vidím, ako si užíva akúkoľvek pozornosť. No ja mu však venujem pozornosť len preto, že musím. Ak by ma nežiadal o doučovanie, nikdy by som na neho ani len nepomyslela. Doteraz jediné, čo moju pozornosť spájalo s ním, boli len jeho posmešné komentáre na moju osobu.

,,A čo ma doučíš dnes?“ pozrie sa mojím smerom, z tašky si vytiahne nejaké zošity. Ležérne sa usadí v čalunenom kresle v kaviarni, nohy si prekrížil, ruky si oprie o opierky a zloží si ich na hrudi.

,,Chemické reakcie. To znamená, že za chvíľu budeme zarovno s tým, čo preberáme v škole. A to dúfam, že už nebudeš potrebovať moju pomoc a budeš pozornejší na hodinách v škole.“ Pokúsim sa o úsmev. Najradšej by som toto všetko mala už za sebou. Ale svet sa začína točiť opačným smerom. Už mi čas trávený s Jakom nepríde tak neznesiteľný a dlhý.

Pri mojej poslednej vete spozornie a uprene sa mi zadíva do očí, skrýva sa v nich niečo, čo neviem pomenovať, niečo čo som v jeho očiach ešte nevidela. Odrazu sa usmeje a ten zvláštny tieň z jeho pohľadu zmizne. Vyparil sa, akoby sa tam ani nikdy neobjavil.

,,Máš pekné oči,“ prehovorí napokon.

,,Naozaj? Ja si to nemyslím,“ usmejem sa neisto.

,,Najradšej by som mal s tebou doučovanie každý deň,“ zadíva sa na mňa tak prenikavo, až mi naskočia zimomriavky.

,,Ja proti tomu nič nemám, aspoň by sme boli rýchlejšie zarovno s učivom v škole.“ Odpoviem akoby nič.

,,Ale ja som to tak nemyslel,“ odvráti tvár. Na nepatrnú chvíľu zavládne ticho.

,,Prečo stále nosíš veľké mikiny a tepláky?“ spýta sa tak nečakane a opäť sa na mňa pozrie, no už inak.

Zmätene sa na neho zadívam. Ruky sa mi začínajú potiť. Začnem sa nepokojne ošívať. Prečo sa ma na niečo také vôbec pýta?

,,Nie žeby si v tom vyzerala zle, práve naopak. Robí to z teba výnimočné dievča. Ale myslím si, že by si vyzerala taktiež super v rifliach a obtiahnutom tričku. Prečo si nikdy niečo také neoblečieš? Veď predsa všetky dievčatá v tvojom veku chodia vonku najradšej v sukni, šatách alebo rifliach. Vôbec nemám niečo proti tvojmu obliekaniu, ale zaujíma ma to,“ rozpráva príliš rýchlo a zmätene pletie slová do nesúvislých viet a nepríjemne si ma prezerá.

Celý čas, keď rozpráva ho uprene pozorujem. Jeho slová nestíham poriadne vnímať, splietajú sa do jednej veľkej bubliny.

,,Ja sa v tom cítim pohodlne,“ zaklamem, ale iba z časti.

Tepláky a mikiny sú naozaj pohodlné. Samozrejme, že by som najradšej chodila v rifliach ako ostatné dievčatá, ale nepotrebujem, aby si ma niekto všimol.

,,Prečo ti neverím túto odpoveď?“ hlboko sa mi zadíva do očí, akoby sa snažil dostať zo mňa niečo, čo sám netuší - pravdu.

,,Môžeme začať s chémiou?“ preruším túto tému.
Najradšej by som mu vykričala, aby sa staral len sám o seba a mňa nechal už konečne na pokoji. V poslednej dobe sa zaujíma o mňa až príliš a to ma desí.

Svojou otázkou som iba potvrdila jeho predpoklady.

,,Ako myslíš, ale najprv mi ešte odpovieš na jednu otázku.“ Skúmavo sa na mňa pozrie.