Bez vysvetlenia

Pätnásta kapitola

Zobudím sa na prenikajúce svetlo slnka cez okno do izby. Nemôžem tvrdiť, že som sa úplne vyspala, podstate som sa nevyspala dobre už pekne dlho. Škrú ma myšlienky z celej tejto situácie. Dá sa azda pokojne spať, ak nie je myseľ čistá? Dá sa prestať budiť zo sna, ak sa ma dotýka strach?

Postavím sa z postele. V izbe je príjemné teplo. Pristúpim k oknu, odkiaľ je krásny výhľad na lúku za domom. Deň už žiari v celej svojej kráse. Pár lúčnych kvetov tancuje v rytme jemného vánku spolu so stebielkami trávy.

Sedieť neustále v izbe ma už omrzelo, rozhodnem sa preto, že sa prejdem po dome, Lian mi to predsa nezakázal. Nezakázal mi opustiť miesto, ktoré mi určil, zakázal mi odísť z tohto domu.

Potichu otvorím dvere na izbe, pre istotu, ak by bol náhodou Lian proti môjmu pochodovaniu po dome. Ocitnem sa na chodbe, kde je aj moja izba, cez túto chodbu som včera prechádzala, no neláka ma nakuknúť do izieb, ktoré skrýva, okrem tej mojej. Predsa len väčšina izieb na tejto chodbe patrí Lianovi.

Potichu a pomaly zídem po schodoch nadol. Na stene popri schodoch je zavesených pár fotografií, ktoré som si včera nevšimla. Fotografie zdobia tváre ľudí, ktoré mi nie sú ani trochu povedomé, možno práve tým ľuďom patrí tento domček. Vyzerajú tam tak šťastne, majú pri sebe aj dvoch malých chlapcov. Ak by som nepoznala Lianovu rodinu, mohla by som tvrdiť, že jeden z tých chlapcov sa podobá práve na Liana.

Viac sa nevenujem pozorovaniu fotografií a svoje kroky navediem na chodbu, kde sa nachádza priestranná obývačka spojená s kuchyňou. Celá kuchyňa je mramorová, presne takú by som raz chcela. Malý ostrovček s barovými stoličkami oddeľuje kuchyňu od obývačky. Je útulná, no aj napriek tomu priestranná a vkusne zariadená.

Zo žalúdka sa mi ozve hlad. Od včera obeda som nič nejedla, dokonca ani nepila. Ktohovie, kde sa práve teraz nachádza Lian a či aspoň on jedol. Chladnička nie je plná, no ani prázdna, pár surovín sa v nej nájde. Ale môj žalúdok netúži po žiadnom jedle z jej ponuky. Zrak mi padne na krabicu s džúsom. Vyberiem ju a džús si nalejem do pohára. S pohárom sa posadím za kuchynský ostrovček. Je z neho krásny pohľad na celú kuchyňu.

Za mojím chrbtom sa ozvú kroky, od ľaku sa strasiem. Lian prejde popri mne a oprie sa o ostrovček z druhej strany. „Dobré ráno," pozdraví ma a venuje mi úsmev. „Aj tebe." Pohľad mu padne na pohár v mojich rukách. „Vidím, že o raňajky si sa už postarala." „Je to iba džús," myknem plecom. „Dáš si tiež?" vystriem k nemu ruku s pohárom. „Nalejem si, ďakujem." Svoje kroky nasmeruje ku chladničke. „Spalo sa ti dobre?" spýta sa ma, kým si nalieva džús. „Celkom áno," zaklamem. „Tak to je dobre," položí svoj pohár oproti mne a znova sa oprie o ostrovček. „Nechceš si sadnúť?" potľapkám po prázdnej stoličke vedľa seba. „Nie, mne je dobre takto. Aspoň ti vidím do očí," jemne ma pohladí po líci. „Hneváš sa?" uprene sa na neho pozriem. „A mal by som sa?" svoje oči stále nechá na mojej tvári, tá jeho je pokojná. „Možno, že som sa bez tvojho povolenia pohybovala po dome." Zasmeje sa a odvráti zrak, potom ma chytí za ruku. „Nehnevám sa, nemám dôvod. A to, že si sa pohybovala po dome bez môjho dovolenia, mi nevadí. Nemusíš si odo mňa na to pýtať povolenie, nechcem ťa držať v jednej izbe ako vo väzení. Stačí, že ťa držím zavretú v dome." „A pred dom môžem ísť?" spýtam sa ho s nádejou v očiach. Jemne prikývne: „Ale iba so mnou." Usmejem sa na neho a napijem sa z pohára. Pohľad upriamim na jeho tetovanie na predlaktí. Rukou sa ho jemne dotknem. „I will never give up," prečítam ho nahlas. „Presne tak." Rukou mi jemne prejde po vlasoch prehodených cez plece. „Už musím ísť, mám ešte veľa práce. Ak budeš hladná, zober si niečo z chladničky. Vieš, kde ma nájdeš," vzpriami sa do rovného postoja. Prikývnem, možno si to ani nevšimol. Z kuchyne je preč skôr, ako by som stihla zaregistrovať jeho slová.