Bez vysvetlenia

Piata kapitola

,,Annie? Si doma?“ Zaznie mamin hlas z predsiene. Jej kroky počuť čoraz bližšie.

Vyjdem z kuchyne. ,,Ty si už doma?“ prekvapene sa jej opýtam. Nečakala som ju dnes tak skoro. Nikdy nechodí skoro.

,,Áno, zlatko. Ja viem, že to je na rýchlo.“  Povie príliš uponáhľane, no v jej hlase počuť náznak nadšenia.

Nechápavo sa na ňu pozriem. Ani z ďaleka netuším, o čom rozpráva.  Alebo mi včera niečo spomínala? Nepamätám si.
Oblečený má šedý kostým, vlasy si zviazala do elegantného drdolu. Na nohách má vysoké lodičky.

,,Dnes máme s ockom vo firme jeden večierok. A keďže vieme, ako málo chodíš medzi ľudí, rozhodli sme sa ťa vziať so sebou. Dlho sme váhali, no bude fajn, ak začneš opäť chodiť do spoločnosti.“ Objasní mi.

,,Mami, ale mne sa nechce,“ začnem protestovať, pretože predstava cudzích ľudí ma začína desiť. A predsa len som si už zvykla na dlhé večeri sama doma, nie niekde na večierku.

,,Zlatko, bude tam kopec nových ľudí. A ty tím získavaš možnosť žiť znova normálny život, zabaviť sa. Koniec koncov, my s ockom budeme radi, keď budeme môcť konečne predstaviť našu krásnu dcéru niekoľkým kolegom,“ pohladí ma po vlasoch. 

,,Je to naozaj nutné?“

,,Ak sa tam budeš nudiť môžeš ísť kľudne domov alebo ostaň stále doma a nuď sa tu. Máš na výber. Bude tam kopec dobrého jedla, šampanské a super ľudia, uvidíš, že to neoľutuješ,“ chytí ma za ruku a pohladí ma po nej. Zadíva sa mi do očí s láskou, tak ako už dlho nie. Záleží jej na mne. Malo by. Som predsa jej dcéra.

,,Hmm, no tak dobre,“ neochotne súhlasím. ,,Ale šaty si neoblečiem!" Zdôrazním rázne.

,,Je úplne jedno, čo si oblečieš, len aby si sa v tom cítila pohodlne. Len ťa prosím, tepláky si neobliekaj,“ zasmeje sa a odíde sa chystať na večer.

     Súhlasila som iba preto, lebo som im sľúbila, že začnem opäť žiť normálny život. Potrebujem, aby mi verili a neposlali ma k nejakému psychológovi. No pravdupovediac, láka ma predstava zažiť niečo nové, niečo, čo som nezažila už dlho. Ale zároveň ma to desí. Nikdy som nechodila na večierky firmy, mojich rodičov. Nikdy ma tam ani nevolali, iba keď som bola mladšia, musela som. Ale keď si pred rokom založili vlastnú firmu, chceli, aby som s nimi išla a to nie raz. No vtedy som sa ešte na to necítila. Necítila som sa na spoločnosť nových ľudí. Ani teraz sa necítim, ale je to ešte stále lepšia možnosť, ako byť sama doma.

Zo skrine si vyberiem čierne džínsy, ktoré som na sebe nemala oblečené neskutočne dlho. Vždy patrili medzi moje obľúbené. Keď si ich oblečiem, obzriem sa v zrkadle, vyzerám v nich ešte lepšie ako naposledy. Zvolím si k nim bielu voľnú blúzku. Vhodne ju upravím, stiahnem ju čiernym opaskom, aby som vyzerala aspoň trošku elegantne. Vlasy si rozpustím, ale pre istotu si vezmem aj gumičku. Nikdy som sa výrazne nemaľovala a dnes tak nehodlám spraviť tiež. Na oči si nanesiem špirálu a na pery jemný lesk.

,,Annie, si už hotová?“ ozve sa otcov hlas za dverami.

,,Áno.“

Ešte poslednýkrát sa pozriem na svoj odraz v zrkadle a odídem z izby rovno k autu. Skôr, ako  doň nastúpim sa zhlboka nadýchnem a uistím sa, že som na to všetko naozaj pripravená. Nie, nie som! No život nie je len o tom cítiť sa neustále komfortne. Je najmä o tom, vychádzať zo svojej komfortnej zóny. Mierne ma však desí po dlhých rokoch opustiť svoju bublinu.

     Mama má na sebe elegantné šaty a výrazný make-up, otec má ako vždy drahý smoking a vlasy uhladené dozadu.

V sále jedného z najdrahších hotelov v meste, kde prebieha večierok, sa to hemží ľuďmi. Konečne sa začínam cítiť trošku istejšie. Akoby predstava toho, že ma títo ľudia nepoznajú vo mne vyvolávala sebaistotu. Nezneistí ma ani to, že všetci majú na sebe drahé oblečenie.