Bez vysvetlenia

Deviata kapitola

Vojdem do miestnosti vedľa knižnice - do Lianovej kancelárie. Chvíľu len tak stojím medzi dverami. Nevšimol si ma, usilovne pracuje. Stále sa pozerá striedavo do počítača a papierov. Pôsobí zaneprázdnene. Je priam neuveriteľné po tak dlhej dobe sa na neho konečne dívať. Kiežby sa dal zastaviť čas. V tejto minúte by som chcela ostať navždy. Cítim, že sa zmenil. Už to nie je ten starý Lian a to ma bolí. Bolí ma to, že človek, s ktorým som strávila tie najkrajšie dni svojho života, už nie je. Namiesto starého Liana tu je nový, mne cudzí.

Chcem sa otočiť na odchod, aby som ho nevyrušovala, ale zastaví ma jeho hlas: ,,Nemusíš stáť medzi dverami." Svoj pohľad ešte stále upiera do papierov.

Myslím, že jeho prezieravosť a všímavosť ma nikdy neprestane udivovať spolu s jeho ďalšími nečakanými schopnosťami, o ktorých ešte netuším. Veľa sa toho naučil od doby, čo už spolu nie sme.

,,V kľude sa posaď na sedačku," pozrie sa mojím smerom.

,,Nie, ja už asi pôjdem do izby," rukou ukážem na chodbu, čím naznačím svoj odchod.

,,Naozaj? A čo tam budeš robiť? Mne spoločnosť iba prospeje, tak sa posaď."

Môže sa zdať, že ma núti ostať tu pri ňom, a že to je tak povediac rozkaz, no v skutočnosti to tak nie je. Presne v toto som dúfala, že bude chcieť, aby som tu ostala, pretože má pravdu, nemala by som čo robiť sama zatvorená v izbe. A tak sa posadím na malú bavlnenú sedačku kúsok od jeho pracovného stola.

,,Nie si hladná?" opýta sa ma, keď už sedím.

,,Nie," odpoviem mu potichu.

Atmosféra je medzi nami zrazu iná. Iná ako pred štyrmi rokmi. Sme v jednej miestnosti kúsok od seba a sme si úplne cudzí. Ani jeden z nás už nie je taký ako vtedy. Všetko je už iné a ja sa s tým musím zmieriť. Je už pre mňa iba starý známi, s ktorým si nemám čo viac povedať. Aj keby som sa veľmi snažila, aj keby som veľmi chcela, túžila po tom, už nikdy to nebude medzi nami ako vtedy...

„To bola iba rečnícka otázka, takže tvoju odpoveď neberiem do úvahy." „Odkedy si tu si nič nezjedla a to sa mi vôbec nepáči." Svoj pohľad zdvihne mojím smerom a postaví sa zo stoličky.

„Ale ja som jedla tie raňajky, čo si mi ráno doniesol," začnem protestovať.

,,To som videl, veľa si toho zjedla," zaznie jeho ironický hlas. ,,Annie," čupne si predo mňa a jednu ruku mi položí na koleno, tou druhou chytí tú moju. „Nepáči sa mi, že vôbec nič neješ. Bojím sa o teba," pozerá mi priamo do očí.

Mlčím.

Ticho medzi nami začína narastať. Jeho ruku dám preč z môjho kolena a svoju si vytiahnem z jeho dlane. Jeho dotyky začali vo mne vyvolávať spomienky a to nechcem. Nechcem znova do toho spadnúť. Nechcem opäť cítiť bolesť, opäť sa do neho zamilovať. Vtedy som si sľúbila, že sa už viac nezamilujem, nie do neho.

,,Tak mi povedz, prečo ma tu držíš a možno začnem jesť."

Vzdychne a dlaňami si pretrie oči. „Prečo zas začínaš? Povedal som ti predsa, že ti všetko vysvetlím, len musí prísť ten správny čas."

,,A kedy podľa teba bude ten správny čas?! Pretože mňa toto nebaví! Unavuje ma zobúdzať sa každé ráno a nevedieť, čo ma čaká. Nedokážem už viac v sebe niesť tú neistotu. Chápeš to?! Bojím sa ďalšieho dňa, pretože netuším aké máš so mnou plány, prečo som tu a či sa vôbec ešte odtiaľto dostanem!" so slzami v očiach kričím a rozhadzujem rukami. „Ty si ani nevieš predstaviť, aké to je pre mňa ťažké! Vieš si vôbec predstaviť, akú bolesť vo mne vyvoláva pohľad na teba? Držíš ma tu ako svoju rukojemníčku!"

Na chvíľu sa odmlčím, Lian nič nehovorí iba sa na mňa pozerá, akoby hľadal správne slová.

,,Dúfala som, že ťa znova stretnem, ale takto som si to nepredstavovala," so slzami v očiach odídem z jeho pracovne.

Nezastavil ma, ani sa o to nesnažil. Nič nepovedal. Vždy niečo povedal, no v poslednej dobe už nehovorí nič, ani dnes nepovedal. Nechal ma tak.

Zamknem sa v kúpeľni, pretože kľúčik od dverí na izbe nemám.

Všetko toto ma ničí. Ničia ma moje vlastné city. Celé štyri roky ma nič nedokázalo tak ubíjať ako teraz táto neistota, strach o ďalší deň. Niekde hlboko v sebe cítim, že takto to nemá byť. Že všetko toto je jeden veľký omyl. A možno to je takto lepšie, aspoň sa prinútim skryť stopy citov, čo vo mne k nemu ostali a slzy ich nestihli vyplaviť von. On je predsa ten dôvod, prečo teraz plačem a plakala som celé štyri roky takmer každý deň. Keď zmizol a neukázal sa, zabil vo mne poslednú nádej, že dostanem od neho vysvetlenie a všetko, čo sa stalo by bolo možno iba úplne inak.

,,Annie, otvor!" už hodnú chvíľu mi Lian trieska na dvere. Z jeho hlasu cítiť strach a hnev zároveň.

Neodpovedám mu. Prečo aj? Už nevládzem hrať túto hru. Trvá to príliš dlho. Nechcem byť už jeho rukojemníčka, nechcem byť obeť ďalšej hry. V mojom živote som väčšinu času strávila ako obeť školy, očakávaní, ideálov rodičov, obeť seba samej, jedine pri Lianovi som bola slobodná, no teraz to už neplatí...

,,No tak Annie, bojím sa o teba. Ak tie dvere neotvoríš, budem ich musieť vykopnúť," stále sa nevzdáva, vždy bol vytrvalý.

,,Choď preč," poviem potichu, pomedzi slzy, no dosť hlasno na to, aby ma počul cez dvere.

,,Neodídem, kým tie dvere neotvoríš!"

Ďalej sedím na zemi, nevadí mi, že kachličky sú až príliš studené.

„Odstúp od dverí," povie napokon rázne, keď dvere ešte stále neotvorím.

Potichu si vzdychnem. Postavím sa zo zeme, kde som sa doteraz opierala o dvere a so slzami stekajúcimi po tvári dvere odomknem a otvorím, skôr akoby ich stihol vykopnúť.

,,Lian, čo ešte odo mňa chceš? Nestačí ti, že si ma už dosť zničil?"

Hľadí na mňa pohľadom, ktorý nič neprezrádza. „Ja ti nechcem ubližovať," povie po chvíli.

,,Ale ubližuješ!" šepnem

,,Ach Annie, ani si nevieš predstaviť aké to je pre mňa ťažké, toto všetko. Držať ťa tu takto a vedieť, že ma nenávidíš." Utrie mi slzy z líca. Do dlaní mi chytí tvár a prinúti ma pozrieť sa mu do očí. ,,Annie, ja chcem, aby si bola šťastná, ale vydrž to ešte prosím. Pretože ak by som ťa nechal odísť, ublížili by ti a to nechcem. Nechcem o teba prísť."

,,Ja od teba nič viac nežiadam, iba mi povedz kto... kto mi chce ublížiť a prečo tu som?" S nádejou v očiach sa na neho pozriem. Je mi jedno, že niekde v hĺbke si stále myslím, že si toto všetko vymýšľa. Nebezpečenstvo... absurdné.

,,Zatiaľ ti viac nepoviem iba toľko, že ak by som ťa neuniesol, tak by ťa uniesli oni a ublížili ti. Potreboval som ťa dostať do bezpečia, preto som ťa uniesol. Ja viem, že sa tu nikdy nebudeš cítiť ako doma, predsa som tu ja a celý dom zíva prázdnotou. Ale nerob mi toto všetko ešte ťažším." Svoje čelo si oprie o to moje. Zhlboka dýcha.

Tvár mi skryje v objatí svojej hrude: ,,Nech budeš čokoľvek potrebovať, som tu pre teba."

Odtiahne sa a odíde preč z izby. Ak všetko, čo mi povedal je predsa len pravda, tak potom by som mu mala skôr poďakovať a nie ho nenávidieť. Ale ja nemôžem teraz vedieť, čo je pravda a čo nie. Nedokážem rozlíšiť skutočnosť od predstavy, pravdu od klamstva...