Bez vysvetlenia

Tretia kapitola

,,Blake, prekvapivo máte lepšiu známku ako päťku," profesorka Balážová mu podá písomku.

,,To vďaka slečne Dowellovej," pozrie sa mojím smerom a usmeje sa na mňa.

     Neverím! Pred celou triedou sa na mňa usmial a ešte sa priznal, že ho doučujem. Ale tie otrávené pohľady ostatných dievčat, ktoré sa upierajú na mňa, vo mne vyvolávajú nepokoj. Zrazu sa cítim ešte viac neisto ako kedykoľvek pred tým. Mám pocit, akoby sa zastavil čas a ja stojím uprostred jednej veľkej miestnosti a som čoraz menšia. Všetci sa na mňa závistlivo pozerajú. Toto nechcem. Nechcem byť ešte viac nenávidená, za to kým v skutočnosti nie som. Nechcem, aby si mysleli, že je medzi mnou a Jakom niečo viac. Nie je!

     Všetko mohlo byť inak. Nemusela som prijať jeho ponuku. Ale mohla som ho azda nechať tak? Nechať sa ho trápiť s učivom? Svedomie by mi to nedovolilo. Nikdy som nevedela povedať nie, aj keď by to bolo tak lepšie.

,,Annie, počúvate ma?" v mojej blízkosti sa ozve profesorkin hlas.

Strhnem sa, pretože ma vyľakala a vytrhla z mojich myšlienok.

Profesorka ma chytí za rameno a pozrie sa mi do očí: ,,Ste v poriadku? Ste akási bledá."

,,Je mi dobre, len som sa zamyslela. Prepáčte mi to."

,,No mne sa to nezdá," ruku mi priloží na čelo. ,,Bože Annie, veď celá horíte!"

,,Nič to nie je," hlesnem unavene.

     Unavenosť mi stúpa do celé tela. Moju myseľ pohlcujú iba pohľady ľudí, ktorí ma nenávidia. Telo sa mi chveje. Akoby som to azda už nebola ja. Zrazu sa cítim slabá, všetko naokolo sa ozýva a v hlave mi silno hučí. Prestávam vnímať, oči sa mi samovoľne zatvárajú a svet naokolo sa točí čoraz rýchlejšie. Tma...

§

     Viečka pomaly rozlepím, únava ma ťaží ešte stále. Všade naokolo mňa vládne ticho. Ležím vo svojej posteli bez poňatia o tom, koľko je hodín. Čo ak som zaspala do školy?

      Rýchlo sa snažím postaviť z postele, no nevládzem pohnúť telom. Akoby už ani nepatrilo mne. Vôbec si nepamätám na to, čo sa stalo predtým, ako som zaspala. V hlave mám iba veľkú dieru a uprostred nej nič. V ušiach mi píska a všetko naokolo sa ešte stále točí. Do nosa mi udrie známa vôňa, ktorú nemôžem predsa cítiť, nie je pri mne, už viac nie.

     Miestami mám pocit, že sa mi toto všetko iba sníva.

     Do izby potichu niekto vojde, hlavu otočím smerom, odkiaľ vychádzajú kroky. Je to ocko. Znova sa pokúsim zdvihnúť, no opäť sa zopakuje môj nevydarený pokus. Ešte stále sa nemôžem poriadne pohnúť, celé telo mám zmeravené. Ocko si to všimne a pomôže mi posadiť sa.

,,Vôbec si nepamätám, čo sa stalo predtým, ako som zaspala," prehovorím unavene.

,,Bola si v škole a odpadla si, podľa všetkého to bude únavou. Prespala si celý jeden deň." V izbe sa objaví už aj mama.

,,A koľko je hodín? To je už ďalší deň?"

,,Áno srdiečko. Je už ďalší deň a práve sú štyri hodiny poobede," odpovie mi mama.

,,Prečo nie ste v práci?" opýtam sa prekvapene. O takomto čase zvykli byť vždy ešte zatvorení v kancelárii.

,,Rozhodli sme sa ostať s tebou," prehovorí mama a sadne si na kraj postele.

„Bol tu Lian?" položím im ďalšiu otázku ihneď, ako stíchnu.

     Ešte raz sa zhlboka nadýchnem, aby som zacítila známu vôňu, no ona akoby sa vyparila. Nie je po nej ani stopy.