Bez vysvetlenia

Dvadsiata tretia kapitola

„Nie prosím," vykríknem a hneď nato sa zobudím na trasenie mojím telom. Oči mám celé uslzené, dych ťažký a tlkot srdca zrýchlený. Lian ma drží za ramená. Silno sa rozvzlykám a hodím sa mu do náruče. Začne ma chlácholivo hladkať po chrbte.

„Bol to iba zlý sen," šepne mi do vlasov. „Rada by som povedala to isté," poviem takmer nečujne.

Kiežby to tak naozaj bolo, kiežby to bol vždy iba sen. Pohľad mi padne na okno. Je celé pokropené kvapkami vody. Je presne také ako moja duša. Tiež je mokrá, z neustáleho plaču, zo sĺz. Veľké kvapky padajú na okno a stekajú dolu. Hrajú sa preteky, ktorá bude skôr dole, ktorá sa skôr stratí a zanechá za sebou iba mokrú stopu. Búrka je už o čosi slabšia, ako predtým, než som zaspala.

„Nechceš mi povedať, čo sa stalo?" spýta sa skenujúc moju tvár. „Možno by sa ti uľavilo, zbavila by si sa tej obrovskej bolesti. Nebola by si v tom sama." Na chvíľu sa odmlčí, čaká či niečo poviem, no ja nereagujem. „Keď som povedal, že ťa ochránim pred všetkým, tak som myslel pred úplne všetkým. Chcem ťa ochrániť aj pred tvojím strachom, no najprv mi musíš povedať, prečo je búrka tvojím najväčším nepriateľom. Sľubujem ti, že spoločne ju porazíme," povzbudzuje ma, aby som sa nebála mu prezradiť niečo, čo ešte stále o mne nevie. Niečo, čo ma silno poznačilo.

„Ja nedokážem," vzlyknem. „Nedokážem o tom rozprávať, nedokážem na to ani len myslieť." „Zničím tvoj strach, len mi to musíš dovoliť," pevnejšie si ovinie svoje ruky okolo môjho pásu a dá mi bozk na čelo. „Bude to ťažké, viem. Ale potom to bude už len a len lepšie." Prikývnem a dlaňou si zotriem stekajúce slzy. Chvíľu ešte mlčky sedím a hľadám správne slová, ako začať. V hlave mám veľký chaos, a tak je ťažké povedať niečo zrozumiteľné a súvislé.

Sťažka sa nadýchnem. „Bolo to už dávno," začnem. „Mala som asi tak osem rokov. Bol krásny slnečný deň, na oblohe ani jeden mráčik. Babička ma vzala na menší výlet. Rodičia s nami nešli, pretože tak ako vždy, aj vtedy museli pracovať. Nevadilo mi, že idem iba s babičkou, skôr mi bolo ľúto, že nezaujímam svojich vlastných rodičov," začala som mu postupne opisovať celý ten deň. Presne tak, ako si ho pamätám. Snažila som sa opísať každý jeden detail, aby som oddialila moment, kedy sa krásny deň zmenil na ten najhorší v mojom živote.

„Nešli sme na žiaden obrovský výlet. Žiaden aquapark, reštaurácia alebo návšteva hradu, nič také. Išli sme do môjho, vtedy obľúbeného, lesa."

Slzy sa mi nahrnú do očí, pretože to čo sa práve chystám povedať ma tak veľmi bolí. Bolí to viac, ako fyzická bolesť.

Lian ma celý čas hladká svojou pevnou rukou po mojej studenej dlani, tým mi dodáva pocit istoty. Potichu ma počúva a pozoruje.

„Kráčali sme po lesnej ceste, ktorá oddeľovala les od druhého lesa. Smiali sme sa, rozprávali, jednoducho sme boli šťastné. Spolu s babičkou sme sa naháňali pomedzi stromy... keď sa to všetko stalo neskutočne rýchlo. Obloha sa... zatiahla, no my sme to vôbec nezaregistrovali."

Nachvíľu prestanem, prerývane sa nadýchnem a potlačím ďalšie slzy.

„Náhle sa celým lesom ozval hrom a následne veľký blesk. Ešte teraz ho mám pred očami. Bol... dlhý, žiarivý, osvetlil celý les. No jeho úlohou nebolo spríjemniť nám deň. Strelil do stromu hneď vedľa... babičky, ja som bola od nej niekoľko metrov. Strom začal horieť a oheň sa nekontrolovateľnou rýchlosťou rozšíril. Celý les bol v plameňoch. Keď sme sa snažili spolu s babičkou z neho ujsť... stratila som ju z dohľadu. Ostala som stáť medzi šľahajúcimi plameňmi, nemohla som poriadne dýchať a babička... nebola nikde. Počula som, ako volá moje meno. Snažila som sa k nej dostať, no keď som bežala za jej hlasom, predo mňa sa zvalil horiaci strom. Bola som v horiacom lesnom pekle, obklopená horiacimi stromami, bez možnosti úniku. Vtedy som sa ani tak nebála o svoj život ako o babičkin. Mala som strach, že sa jej nepodarilo odísť, a že ešte niekde leží a nemôže sa pohnúť. Neviem, čo sa dialo ďalej, pretože som už iba občas začula hlasy, sirény a svoj zrýchlený tlkot srdca. Potom som sa zobudila v nemocnici s kyslíkovou maskou." Celý čas, ako som rozprávala, hlas sa mi triasol a občas sa mi úplne stíšil.

Slzy ma celú zaplavili.

„Bolo to strašné, stáť medzi horiacimi stromami a nemôcť sa nijak zachrániť, iba čakať. Mala som iba osem a bola som vtedy ešte veľmi krehká," šepnem cez slzy.

„Och, Annie," Liank ma jemne pohladí po líci. „Stále si krehká ako porcelánová bábika, a preto nedovolím, aby sa ti ešte niekedy niečo také stalo alebo horšie." Schovám sa v jeho veľkej náruči.

„Prečo si mi o tom nikdy nepovedala?" opýta sa po chvíľkovom tichu, ktoré prerušoval iba môj plač. Myknem plecom. „Nechcela som o tom hovoriť. Nechcela som na to myslieť. Ešte teraz to veľmi bolí."

Tma v izbe je veľká, no Lianove oči stále svietia svetlom, ktoré hovorí, že už mi nik neublíži. Svetlom, ktoré mi sľubuje, že ma ochráni.